Deň 1: ATC Račková – Rázc. Jamnickej a Račkovej – Nižná Magura – Ostredok – Vyšná Magura – Jakubina – Hrubý vrch – Pod Hrubým vrchom – Pod smrekom – ATC Račkova  (Celková dĺžka turistiky: 19,3 km, Stúpanie: 1 520, Klesanie:  1 520 m)

Na tento prechod hrebeňom s najvyšším kopcom Jakubina v Západných Tatrách, ktorý sa nazýva aj Otrhance, som sa chystala niekoľko rokov. Musela som si byť istá, že bude ideálne počasie, že bude nulová šanca búrok, pretože z hrebeňa sa nedá uniknúť, a že budú ešte dlhé dni.

Túra hrebeňom pozostáva z dlhého výstupu, prechodom 5 kopcov väčšinou s výškou nad 2000mnm a dlhý zostup jednou z dolín – Račkovou alebo Jamníckou.

S kamarátom sme si teda zvolili víkend, kedy hlásili pekné a stabilné počasie.  Plán bol nasledovný. V piatok sa dostaneme do Račkovej doliny, prespíme v krásnom kempe ATC Račová, a v sobotu prejdeme celý hrebeň a vrátime sa dole do kempu Jamnicnou dolinou. Prespíme ešte jednu noc v kempe a v nedeľu po tejto náročnej túre vymyslíme niečo ľahšie.

Po chladnej septembrovej noci v kempe sme ráno vstali skôr podľa plánu, ale vyrazili sme s miernym sklzom okolo pol ôsmej. Na ceste nás ráno privítala veľká socha turistu. To som ešte netušila, ako veľmi ju budem chcieť opäť vidieť v podvečerných hodinách.

Cesta najskôr vedie k rázcestiu Jamnickej a Račkovej doliny po modrej značke. Je to široká a pomerne rovná cesta. Na rázcestíku sme odbočili vpravo, kde nás na lúke pod lesom čakal ďalší rázcestník, ktorý už udával zelenú značku, ktorá sa tiahne celými Otrhancami. Pustili sme sa teda hneď od začiatku do pomerne prudkého stúpania. Cesta ide traverzmi najskôr lesom, a potom sa priebežne vychádza na holiny. Na nich som bola rada, že je stále pomerne skoro ráno, lebo slnko ešte nemalo takú silu. Miestami sú tu aj kratšie odpočinkové roviny, kým cesta opäť nezahne do kolmého stúpania.

Ako sme pokračovali, slnko sa viac opieralo o úbočie, bolo stále teplejšie a pili sme čoraz častejšie. Asi v 70% výstupu som si uvedomila, že asi nebudeme mať dostatok vody, a mala by som s ňou šetriť. Tak som sa rozhodla nepiť, až kým nevyjdem na prvý kopec na hrebeni Nižná Magura vo výške 1920mnm, kde som si chcela otvoriť plechovku Radlera.

Prešli sme cez územie, ktoré bolo čisté medveďárium. Našťastie už bolo na zelenej značke viacero ľudí tak som sa nebála. Čučoriedky vystriedali husté malinčia zarastená do chodníka, ktorými sa bolo treba predierať. Zrazu sme sa ocitli hore, a pred nami už bolo vidno Nižnú Maguru.

Z posledných síl, kedy sa mi už vytratila skoro všetka voda z buniek, som sa vyštverala na vrch. Na ten zvuk otvárajúcej sa plechovky nikdy nezabudnem. Napila som sa a cítila som, ako sa mi rozlieva energia do tela. Kým sme oddychovali, sledovali sme prichádzajúcich ľudí, a dosť sme sa smiali. Všetci vyzerali úplne rovnako ako my. (:

Postupne sme zistili, že problém s vodou sa týka asi všetkých, čo boli na hrebeni. Všetci sme boli na jednej lodi a viac-menej sme sa na tom všetci aj zabávali.  My sme si neskôr s kamarátom logicky rozvrhli miesta, na ktorých budeme piť a nejak nám to vyšlo aj bez väčšieho trápenia.

Na Nižnej Magure sme chvíľku posedeli, poobdivovali sme výhľady, lokalizovali kopce pred nami, ktoré nás čakali a pohli sme sa ďalej smerom na Ostredok. Ostredok je kamenný kopec s dvoma vrcholmi. Keď už si myslíte, že ste hore, objaví sa pred vami reálny vrchol.

Pokračovali sme stále ďalej a ďalej smerom na Vyšnú Maguru. Okolo nás sa otvárali neskutočné výhľady. Na ceste sa striedal klasický terén s kameňmi, kde sa bolo potrebné pridržiavať. Niektoré miesta boli aj dosť exponované, ale nenazvala by som ich nebezpečné.

Pred nami bol posledný kopec Jakubina s nadmorskou výškou 2194 metrov. Jakubina je aj druhý najvyšší kopec v Západných Tatrách. Výstup už nie je náročný, prejde sa pár traverzami a ste hore. Námaha dnešného dňa naozaj stojí už len pre tie výhľady z tohto kopca. Na východ sa rozprestierajú Vysoké Tatry s pekným výhľadom priamo na Kriváň. Pri viditeľnosti v ten deň sme videli štíty ako na dlani. Pred nimi bol najvyšší vrch Západných Tatier, Bystrá. A pod ním Račkova dolina s Račkovými plesami, pri ktorých behala v ten deň medvedica s mladými. Na západ je zase vidieť celý masív Roháčov, vedľa je hrebeň Baranca, a krásne vidieť aj Jamnické pleso, Volovec a Ostrý Roháč.

Na tomto mieste sme si spravili dlhú prestávku a užívali si výhľady na naše krásne slovenské hory a moje obľúbené divoké Západné Tatry.  Dopili sme aj spoločne druhú plechovku Radlera, ktorá nám úplne uhasila smäd.

Potom sme sa vybrali na posledný kopec dnešného dňa, Hrubý vrch, na ktorom sa zelená značka pripája na červenú značku hlavného hrebeňa Západných Tatier, čím sa vlastne oficiálne končí bočný hrebeň Otrhancov.

Po krátkej pauze sme začali zostupovať smerom do Jamníckej doliny. Tento úsek sa mi veľmi páčil. Strmá cesta dole bola pekne upravená schodíkmi a predo mnou bol obrovský priestor. Tu som si to tiež veľmi užívala.

Ešte pred sedlom je odbočka do Jamníckej doliny značená zelenou farbou a tam nastala zmena – nečakaná pekelnejšia časť tejto túry. Dole sa začne schádzať strmým žľabom s drobným štrkom, ktorý sa extrémne šmýka pod nohami. Tento prechod sa teda extrémne spomaľuje a je veľmi náročný na svaly na nohách.

Po námahe sme sa dostali až na miesto, kde vyviera voda. Voda nad zlato. Keďže skoro nikto nemal vodu, tak každý, kto prechádzal okolo naberal do prázdnych fliaš. Videli sme tu už aj nejaké predkolapsové stavy, takže na Otrhance odporúčam vziať veľké množstvo vody. Zíde sa.  Po pár nepríjemných metroch sme sa dostali k pásmu prvých stromčekov. Odtiaľto zrazu cesta už nebola taká strmá a my sme mohli normálne kráčať, bola to veľká úľava na nohy. A tu som začala mať reálne pocit, že lietam. Na začiatku Jamníckej doliny boli pekne zdola vidieť celé Otrhance.

Prešli sme k Rázcestníku Pod hrubým vrchom odkiaľ to bolo ešte ku kempu dlhých a nekonečných 8 km a dve hodiny cesty. Prešli sme aj okolo rázcestníka Pod Smrekom, kde je postavený malý prístrešok a smerovali sme ku Kolibe pod Pustým vrchom, ktorá sa využíva, ako útuľňa.  Prešli sme cez rúbanisko a v lese sme zrazu začali počuť revanie. Revanie bolo hlasnejšie a hlasnejšie, zviera sa zjavne približovalo k nám, ale našťastie to boli jelene v ruji. Pri Kolibe sme ešte nabrali vody a spojili sa s dvoma českými dievčatami, aby sme už prišli do cieľa bezpečne vo väčšej skupine, keďže už bolo aj dosť hodín.

Ako sme prešli na asfalt, moje nohy si vypýtali krutú daň za celý deň. Svalovicu už po túrach nemávam, ale teraz som cítila, že sa bez nej asi na pár dní nezaobídem. Posledné kilometre už boli veľmi namáhavé. Za pol hodinu bol západ slnka, a preto najkrajší pohľad o tejto hodinu bol veľký panák turistu, ktorý nás zdravil aj dnešné ráno pri kempe. (: Veľmi rada som ho znova uvidela.

Túru sme zakončili v kempe, posedením pri ohni a opekaním. Bol to naozaj krásny, ale náročný deň. Ja som si konečne splnila ďalší horský sen a prešla som hrebeň Otrhancov.

Na druhý deň sme sa s kamarátom zhodli, že maximálne, čo nám bude stačiť na nedeľu je nenáročný výstup na Čerenovú skalu na Liptove, ale aj tu slovo „nenáročný“ po Otrhancoch dostalo úplne nový význam. (: