Deň 1: Ždiar – Monkova dolina – Široké sedlo – Kopské sedlo – Veľké biele pleso – Chata Plesnivec (Celková dĺžka: 14,5 km, Stúpanie: 1 200 m, Klesanie: 775 m)

Deň 2: Chata Plesnivec – Čierna voda – autobusová zastávka pod Čiernou vodou (Celková dĺžka: 3,9 km, Stúpanie: 60 m, Klesanie: 460 m)

Turistika v Belianskych Tatrách sa v našom prípade začala v piatok po práci.  Bola to dámska jazda – skupinku sme tvorili 4 dievčatá.  Plán bol taký,  že prvú noc prespíme v penzióne v podhorskej dedinke Ždiar.  Najskôr sme išli vlakom do Popradu a tam sme prestúpili na autobus, ktorý chodí do Ždiaru každú hodinu.

Veľmi dobre sme sa vyspali, pretože náš penzión sa nachádzal na okraji obce mimo hlavnej cesty, takže tam bolo v noci úplné ticho.  Na druhý deň sme sa snažili začať čo najskôr. Čakal nás dlhý deň.  Išli sme ešte do obchodu,  kde sme si dokúpili nejaké veci, a napojili sa na červenú značku vedúcu do Monkovej doliny.  Obišli sme Hotel Magura a zabočili sme do Monkovej doliny, tam sme si na chvíľu urobili prestávku pri prístrešku, kde bolo viacero turistov. Bolo leto, slniečko pálilo, tak sme sa ešte ponatierali, nech úplne nezhoríme.

Cesta najskôr viedla miernym stúpaním cez les.  Túto časť sme prešli bez prestávky, zastavili sme sa až v prístrešku, ktorý sa nachádza hneď vedľa lesnej cestičky. Potom sme začali stúpať prudšie.  Cestu tvoria cik-caky,  ktoré sú už strmšie.  A na začiatku sa zdajú byť nekonečné. Ale keď sa zrazu objavili prvé výhľady, uvedomili sme si že všetka tá námaha stála za to.  Neboli to len výhľady, ale aj krásne zakvitnuté lúky na svahoch Belianskych Tatier. Vyzeralo to tam ako v nejakej botanickej záhrade.

Po náročnom stúpaní sme sa zrazu ocitli v Širokom sedle.  Hore sa nám naskytli naozaj krásne výhľady, pretože sa pred vami otvorí obrovský priestor smerom na Tatry.  Sadli sme si teda ku kosodrevine a dali sme si zaslúžený odpočinok s občerstvením.  Do toho ale prišla pani ochranárka, ktorá všetkých ľudí sediacich mimo chodníka poslala preč. Na slovo sme poslúchli a presunuli sme sa ešte na chvíľku kúsok k chodníku, kde sme v pokoji dojedli.

Cesta potom ešte vedie kúsok hore do Kopského sedla. Na tomto mieste sme videli aj prvé zvieratko tejto túry – osamoteného kamzíka.  Na Kopskom sedle sme si už nespravili prestávku, ale pokračovali sme ďalej. Nevedeli sme sa vynadívať pohľadom na Vysoké Tatry a Veľké biele pleso, ktoré bolo pekne vidieť zhora.  Belianske Tatry milujem.  Sú úplne iné ako Vysoké alebo Západné Tatry.  Sú krásne členené, zelené a plné kvetov, a pre mňa osobne majú veľmi dobrú energiu.  Vždy sa sem rada vraciam.

ň

Pomaly sme zišli k Veľkému bielemu plesu.  Mali sme už veľmi málo vody a rozhodovali sme sa, čo ideme robiť.  Buď si ešte odbehneme na Chatu pri Zelenom plese,  kde si doplníme vodu a dáme si aj nejaké čapované občerstvenie,  alebo pôjdeme rovno na chatu Plesnivec,  kde sme mali objednané ubytovanie.  Rozhodli sme sa teda že pôjdeme ešte na chatu pri Zelenom plese.  Túto cestu som si pamätala ako rovinu.  Ale po chvíli sme zistili, že cesta klesá dole,  čo by znamenalo,  že by sme sa museli zase vracať hore. Kvôli únave niektorých účastníkov skupiny by to kvôli pokročilému času už nebol dobrý nápad.  Zastali sme a rozhodovali sa, čo urobíme.  Ja som podišla asi o dva metre nižšie.  A čo som to zrazu neuvidela za kosodrevinou?  Po pravej strane sa na chodníku nachádzal  veľmi výdatný prameň vody, o ktorom som nejak nevedela.  Voda bola vlastne to kvôli čomu sme chceli ísť na Chatu pri Zelenom plese, tak si viete predstaviť tú radosť. Doplnili sme teda vodu a poriadne sme sa napili.  Išli sme si ešte na chvíľku sadnúť k Veľkému bielemu plesu do altánku.

A potom sme sa vydali už na poslednú časť cesty po modrom chodníku.  Tento úsek je nádherný.  Všade naokolo sa nachádzajú veľké zelené pláne,  nad nami sa týčili krásne hole Belianskych Tatier.

Na tejto ceste sme boli v túto už pomerne neskoršiu hodinu úplne sami.  Keď sme vkročili do lesa,  začali sme robiť už aj preventívne opatrenia kvôli medveďom. Tak sme sa snažili celú cestu rozprávať a robiť menší hluk.   Tento posledný úsek cesty je veľmi pohodlný,  je to viac-menej rovina s miernejšími klesaniami a stúpaniami.  Prechádza sa cez pekný les.

Zrazu sme sa dostali na miesto odkiaľ bol výhľad na bralá Belianskych Tatier. Potom sme začali prudšie klesať.  Túto časť som si už pamätala z minulej túry.  Je to už záverečné klesanie k chate.  Ani sme sa nenazdali a boli sme v dnešnom cieli –  Chata Plesnivec.  Je to posledná, dá sa povedať nekomerčná, chata vo Vysokých Tatrách ešte s nízkymi cenami, ktorá ani nebýva preplnená.

Tento večer sa ešte očakával príchod veľkej skupinky Dánov, ktorá ale nakoniec neprišla, takže sme boli na chate sami.  Dievčatá išli skôr spať a ja som sa ešte chvíľku zabávala s personálnom.

Na druhý deň nás čakal  už len zostup dole. Zišli sme po žltej značke cez Dolinu siedmich prameňov.  Ponáhľali sme sa, aby sme stihli autobus do Popradu.  V Poprade sme potom počkali na vlak  a rozlúčili sa s našou členkou, ktorá išla domov na stredné Slovensko autobusom.

Kto ešte nebol na turistike v belianskych Tatrách,  tak mu to naozaj odporúčam.  Belianske Tatry sú chránené,  vedie cez ne iba jedna cesta –  je to práve táto červená značka cez Široké a Kopské sedlo.  No napriek tomu môžete v tomto krásnom  a špeciálnom kúte Slovenska zažiť naozaj jedinečnú atmosféru.