Deň 1: Starý dvor – Chata na Grúni – Poludňový grúň – Sedlo za Hromovým – Chata pod Chlebom (Celková dĺžka: 8,5 km, Stúpanie: 1 115 m, Klesanie: 310 m)

Deň 2: Chata pod Chlebom – Snilovské sedlo – Vrátna, lanovka (Celková dĺžka: 4,8 km, Stúpanie: 115 m, Klesanie: 780 m)

Víkendová turistika v Malej Fatre sa začala na Starom dvore. Zaparkovali sme na neplatenom parkovisku a išli sme nájsť modrú značku, ktorá vedie na Chatu pod Grúňom. Tá vedie popri potoku a mierne stúpa. Najskôr sme ale bojovali s blatom, cesta je na začiatku veľmi rozmočená a šmýka sa. Postupne našťastie schne a za chvíľu sme už išli po suchom nešmykľavom chodníku. Smutné na tomto chodníku je, že tu prebehla kompletná ťažba a ide sa len cez chráštia. Len malá časť je zalesnená. Stretli sme iba jednu rodinku, ktorú sme pustili pred nás, aby rozrážala medveďov. Na tejto modrej značke nie sú žiadne strmé časti, buď sa jemne stúpa alebo sa ide po rovinke. Ani sme sa nenazdali a boli sme na Chate pod Grúňom.

Hneď sme sa postavili do radu na občerstvenie. Tam sme si všimli, že veľká časť turistov bola špinavá od blata od pádov. Hneď nám to prísediaci vysvetlili. Všetci tí, ktorí sú špinaví, išli dole Grúňom, a všetci čistí ľudia išli zdola. Veľa ľudí ide lanovkou hore, prejde po hrebeni a zíde dole Poludňovým Grúňom. Ja som vždy bola toho názoru, že Grúňom je vždy lepšie vyjsť, pretože je naozaj strmý  a šmykľavý. Rozlúčili sme sa s prísediacimi a začali výstup na Grúň.

Išlo sa mi dobre. Hlavne keď som sa pozerala na ľudí, ktorí išli dole. Ľudia sa šmýkali, padali, horko ťažko sa zdvíhali zo zeme. Časť ľudí musela ísť dokonca pozadu, keď už mali presilené nohy. (:

Postupne sme stúpali vyššie a vyššie. Výstup na Poludňový grúň je skvelý v tom, že máte výhľady úplne od začiatku. Takže vaša námaha je hneď odmeňovaná.

Prešli sme okolo domčeka na hornej stanice vleku a tam na mňa čakalo prekvapenie. Cesta neviedla tak ako som si ju pamätala – strmo rovno hore, ale po novom sú tu urobené cik-caky až úplne na vrch. Minulý rok bol Grúň uzatvorený, lebo sa robil tento chodník. Myslela som si, že idú urobiť len nejaké úseky, ale bola som teda veľmi prekvapená. Výstup aj zostup je teraz oveľa bezpečnejší, pretože sa stúpa síce dlhšie, ale miernejšie.

Vyšli sme hore a dali sme si zaslúženú pauzičku. Obdivovali sme výhľady a trošku sme s ostatnými turistami poohovárali ceny na horských chatách na Slovensku v posledných rokoch.

Začalo sa trochu mračiť. Keďže bol už október, okamžite sa začalo ochladzovať. Začali sme stúpať na Severný vrchol Stien, išli sme pomaly, lebo sme pozerali na svahy okolo nás, či nespozorujeme nejaké zvery. Bolo už neskoré popoludnie a hrebeň sa vyprázdnil.

Oblaky sa začali prevaľovať v diaľke cez Snilovské sedlo. Potom ich vietor dovial aj na Južný vrchol a za chvíľku sme sa ocitli v hmle. Celkom som si to užívala, keďže nepršalo. Len hmla a prázdnota a na miestach, kde nefúkalo, bolo úplne hrobové ticho.

 

V tejto hmle sme dokonca aj prešli rázcestík, kde sa odpája žltá značka z hlavného hrebeňa, ktorá vedie k Chate pod Chlebom. Uvedomili sme si to až vtedy, keď sa pred nami zrazu vynoril Chleb. Na traverze sme videli ďalších ľudí po dlhšom období úplnej samoty.

 

Prišli sme na chatu a keďže sme nemali zarezervovanú izbu, postavili sme vonku stan. Dnes to mal byť test nielen stanu, ale aj môjho novšieho spacáku. Malo totiž pršať, fúkať a teploty sa mali pohybovať okolo nuly. Stan sme teda dobre poupevňovali. Zrazu pozeráme, a okolo išiel náš starý známy parťák z túry z Machnáču. Tak sa veľmi potešil, že nás vidí. Veľmi milé a hlavne nečakané stretnutie. No a konečne odpočinok na chate. Chatu pod Chlebom mám veľmi rada, dokonca ma tu už pozná aj personál. (: Dobrá sprcha, dobré jedlo, dobré nápoje. Bolo to pekné ukončenie sezóny. Noc sme prežili bez ujmy, aj my aj stan.

Na druhý deň prišlo veľké ochladenie. Dnes sme teda už nemali na pláne nič len zbehnúť dole do Vrátnej popod lanovku. Prešli sme modrou značkou na Snilovské sedlo. Cestou sme ešte pozerali na svahy veľkého Kriváňa, či nám radosť ešte nespraví nejaký macko. Žiaľ, nevideli sme nič, tak sme išli na Kofolu na lanovku. Vonku bola úplná hmla, viditeľnosť asi 2 metre, dokonca začali aj krúpy padať.

Nechcelo sa nám, ale obliekli sme sa a vydali sa dole cestou, ktorá vedie popod lanovku. Na celej ceste sme nikoho nestretli, keď sme klesli pod oblaky, boli krásne výhľady. Sem tam sme prešli okolo pásma hmly, čo celému prostrediu dodávalo ešte krajšiu atmosféru. Zaujímavé bolo, že včera sme ešte išli cez zelený les, ale dnes po jednej chladnejšej noci boli už stromy sfarbené.

Posledná časť sú dlhé traverzy v lese. Tie sme prešli a ocitli sme sa pri dolnej stanici lanovky. Bolo tu Na parkovisku bolo len zopár áut. Ľuďom sa veľmi nechce, keď nie je vonku ukážkové počasie. Ale hory majú svoje čaro v každom počasí. Aj počas hmlistého jesenného počasia.  Jedno akurát vyštartovalo, tak sme skúsili šťastie. A mali sme ho. Ujo nám hneď zastavil a odviezol nás na Starý dvor k autu.