Deň 1: Turčianske Kľačany – Chata na Kľačianskej Magure (Celková dĺžka: 4,5 km, Stúpanie: 745 m, Klesanie: 0 m)

Deň 2: Chata na Kľačianskej Magure – Suchý – S. Priehyb – Malý Kriváň – S. Bublen – Hrana Kriváňa – Veľký Kriváň – Snilovské sedlo – Chata pod Chlebom (Celková dĺžka: 14,5 km, Stúpanie: 1 016 m, Klesanie: 741 m)

Deň 3: Chata pod Chlebom – Zajacová – Šútovo – Šútovo, vlak (Celková dĺžka: 8 km, Stúpanie: 10 m, Klesanie: 985 m)

 

Turistiku na hrebeni Malej Fatry sme s kamarátom začali vo Vrútkach, kde sme nechali auto. Taxíkom sme sa odviezli do Turčianskych Kľačian, odkiaľ sme začali výstup až k Chate na Kľačianskej Magure. Touto trasou som išla prvý krát. Vždy keď som išla na hrebeňovku Malej Fatry, začínala som v Nezbedskej Lúčke. Teraz som sa pre zmenu chcela pozrieť aj na Chatu na Kľačianskej Magure a skúsiť vyjsť povestným strmým kopcom, ktorý na ňu vedie.

Cesta vedie najskôr cez menšiu lúku a čoskoro sa vnorí do lesa. Po kratšom výstupe sme sa dostali až altánku, ktorý bol postavený pri výdatnom prameni. Dali sme si kratšiu prestávku a pokračovali sme ďalej. Čoskoro sme narazili na strmák, na ktorom som opäť zažila nepríjemné pálenie lýtok. Ide sa po vychodenom hlinenom žľabe a stúpa sa naozaj veľmi rýchlo vzhľadom na sklon. Kúsok od vrchu tohto stupáku sa nám otvorilo malé okno s výhľadom. Boli sme už sme celkom vysoko.

Ďalšiu časť cesty tvorilo zopár cik-cakov, kde sme stretli po dlhšej dobe nejakých ľudí. Nasledovalo záverečné mierne stúpanie a ani sme sa nenazdali a za jednou zákrutou sa pred nami zjavila chata. Posledné metre a sme tam. Hneď sme si objednali nejaké nápoje a spoločnosť nám robila líška, ktorá chatu často navštevuje.

Chcela som vyskúšať svoj nový spacák, tak sme mali naplánované spanie vonku. Pri chate sa nachádza len jedna rovinka, ktorá je aj určená na stavanie stanov. Tento piatkový večer sme tu stanovali sami.

Chata bola prázdna, očakávala sa veľká skupina dospelých s ešte väčšou skupinou detí. Chudákom meškal vlak, preto sa zariadilo, že deti budú vyvezené hore autom a rodičia si to vyšľapú v tme. Keď všetci prišli, zrazu chata dostala úplne iný život. So všetkými rodičmi sme sa veľmi rýchlo skamarátili a ostali sme v jedálni do skorších ranných hodín.

Druhý deň sa teda nestávalo veľmi dobre, ale musela som sa premôcť. Pozitívom bolo, že som sa ani raz nezobudila na zimu. Spacák odolal. Čakala ma ale ešte druhá noc, ktorú strávime o pár výškových stovák metrov vyššie.

Dali sme si rýchle raňajky, a počkali kým odídu aj naši kamaráti. Vedeli sme, že ich dobehneme, pretože tiež smerovali na Suchý vrch.

Najväčšie prekvapenie dnešného dňa bol práve les na zelenej značke smerujúci na Suchý vrch. Bol to práve ten rozprávkový les, v ktorom sa neťaží. Bolo tam plno machov a papradí, ktoré sú dôkazom toho, že les je starý. Krásne bolo vidieť, ako na popadaných smrekoch na machovom podlaží začínajú vyrastať mladé stromčeky. Celý tento prechod spríjemňoval aj fakt, že sa tu išlo takmer po rovine,  len s miernym stúpaním.

Ocitli sme sa v sedle pod Suchým vrchom, kde sme videli, že veľká skupinka z chaty práve začína svoj výstup na veľmi strmo vyzerajúci Suchý vrch. Nedali sme si žiadnu prestávku, ale rovno sme začali stúpať spolu s nimi. Ubehlo to pomerne rýchlo a za chvíľku sme boli hore. Tu to vyzeralo, ako keby sme sa ani všetci nepomestili na vrchol, keďže vrcholová plošina je malá a ľudí bolo priveľa.

Definitívne sme sa rozlúčil s veľkou partiou z chaty, ktorá smerovala na Chatu pod Suchým, a my sme pokračovali ďalej po hrebeni.

Prvý krát som tiež prechádzala cez skalnatú časť hrebeňa, pretože som vždy túto časť z nejakého dôvodu obchádzala. Prechádza sa cez Biele Skaly a vrch Stratenec. Je to pomerne náročný úsek, kde sa nachádza veľa miest s kolmými skalami, kde treba liezť takmer kolmo hore, alebo opatrne zliezať prudko dole. Táto časť teda dosť spomaľuje prechod hrebeňom a treba na to myslieť.

V sedle Priehyb sme stretli 3 turistov s karimatkami a riešili sme búrku, ktorá sa vytvorila v Čechách a smerovala na Slovensko. Zhodli sme sa na tom, že Malý Kriváň by sme vedeli dať ešte bez ujmy. Tiež sme všetci dúfali, že sa ten menší front rozpadne.

Bez prestávky sme preto rovno zamierili na Malý Kriváň. Kvôli nedostatku jedla som začala pociťovať hypoglykemický stav kvôli poklesu cukru, čo sa mi občas na túrach stáva. Nechcela som ale zastavovať, kým sme ešte len stúpali na Malý Kriváň – ak by prišla búrka, aby sme jej neboli priamo vystavený. Z posledných síl som to vyšla na rázcestník, na ktorom sa odbočuje hore, ale na vrchol k mohyle som tento krát nešla z horeuvedených dôvodov. Kým sa kamarát išiel pozrieť na Malý Kriváň, ja som sama klesala dole. Hlava sa mi točila, bolo mi na odpadnutie, ale chcela som prekonať túto časť mierne exponovaného terénu pri schádzaní z Malého Kriváňa a dostať sa do bezpečia na rovinku pred sedlom Bublen. Kamarát ma dobehol a tam sme si dali konečne zaslúženú prestávku, kde som doplnila tekutiny, jedlo a hlavne cukor.

Hneď mi ostalo lepšie. Vyliezli sme sa Pekelník, kde sme si tiež na chvíľu oddýchli. Bolo tu krásne, teplo, slniečko svietilo. Veľmi sa mi odtiaľto nechcelo ísť, ale čakal nás ešte prechod na hranu Kriváňa a krátky výstup na Veľký Kriváň, čo je najvyšší kopec v Krivánskej Malej Fatre. Tam sme boli úplne sami. Takúto samotu na Kriváni som ešte nezažila, tak som si to tu celkom užívala.

Keď začali prichádzať nejakí turisti, išli sme dole do Snilovského sedla a zamierili sme zelenou značkou až na Chatu pod Chlebom. Táto zelená značka sa mi vždy zdá byť nekonečná, a tento deň nebola výnimka. Po ceste dokonca začalo aj pršať. Bol to zostatok frontu z Česka, ale našťastie už nepriniesol búrku, len silnejší dážď. Nestihli sme ani zmoknúť a boli sme na mojej obľúbenej chate. Postavili sme stan, dala som si horúcu sprchu, dobrú kapustnicu a prišiel čas aj na zaslúženú socializáciu.

Pozitívom bolo, že ani túto noc ma nezobudila prenikajúca zima do môjho spacáku. Výborne. Spacák prešiel skúškami odolnosti.

Po raňajkách sme začali schádzať cez čisté medveďárium – zelená značka pod chatou. Najprv sa prechádza cez strmý svah a potom sa ide cez cestičku medzi čučoriedkami. Tu človek naozaj očakáva medveďa na každom rohu. Po tejto časti nasleduje lesná časť. Tu sme začali stretávať prvých ľudí, tak som sa prestala báť. Najskôr sa ide strmšie dole, potom sme sa dostali na zvážnicu s ostrou zákrutou. Za ňou sa prechádza okolo rozpadnutého domu. Pýtali sme sa okoloidúcich, ktorí boli z tejto oblasti, či niečo vedia o tomto dome, ale nikto nič nevedel. Tak to opäť pre mňa ostáva záhada.

Prešli sme aj rázcestníkom Zajacová a dostali sme sa do väčšieho otvoreného priestoru, z ktorého sme postupne prešli až do intravilánu obce Šútovo. Mali sme ešte nejaký čas do odchodu vlaku do Vrútok, tak sme sa posadili do zavretého pohostinstva, kde sme aspoň pili vlastné ionťáky a jedli medvedíkov.

Bol čas pobrať sa na vlak, prešli sme ešte poslednú časť v obci. Záver je veľmi nepríjemný, ide sa po hlavnej ceste. Potom sme prešli na druhú stranu cesty a zišli na vlakovú stanicu. Ehm.. stanicou sa to asi nedá nazvať. Vlak nás priviezol do Vrútok k autu.

Na hrebeni Malej Fatry som minimálne raz do roka a vždy sa mi tu veľmi páči. Malá Fatra je také malé milé pohorie a väčšinou tu stretávam celkom zábavných a veselých dobre naladených ľudí, preto sa sem veľmi rada vraciam.