Októbrová turistika v Lučanskej Malej Fatre po hrebeni cez Kľak a prespanie v útulni Javorinka.

Deň 1: Chata Žiar – S. pod Úplazom – Janková – Skalky – Vríčanské sedlo – Ostrá skala – Kľak  –  Útulňa Javorinka (Celková dĺžka: 15,1 km, Stúpanie: 1 220m, Klesanie: 525 m)

Deň 2: Útuľňa Javorinka – Močidlo – Rakytovské sedlo – Útulňa Limba – Teplô, horáreň (Celková dĺžka: 4,3 km, Stúpanie: 22m, Klesanie: 515 m)

Začiatok tejto turistiky bol naplánovaný pri Chate Žiar, ktorá je umiestnená na modrej značke vedúcej dolinou od Rajeckej Lesnej. Tam sme v piatok doobeda nechali auto. Chata bola pre verejnosť zavretá, tak sme sa rovno vydali ďalej po modrej značke. V doline asi 10-15 minút od chaty sa nachádza aj umelo vytvorený gejzír.

Keďže tu bolo úplne ľudoprázdno a boli sme len dvaja, strach z medveďov som mala už na tejto asfaltovej ceste. Nejak som sa upokojovala tým, že keď vyjdeme hore na hrebeň, bude tam už viac ľudí a medvede budú utečené do nižších polôh.

Asfaltka sa v jednom momente stáča. Na tomto mieste sme stretli chlapíka na motorke. To sme ešte netušili, že toto bol posledný človek na veľmi veľmi dlhú dobu. My sme nepokračovali po asfalte, ale modrá značka odbáčala na lesnú cestu. Zrazu bol aj sklon cesty prudší a mne sa začalo ťažšie dýchať kvôli alergickým reakciám, ktoré sa mi objavili v horách pred dvoma týždňami a nie a nie prestať. Musela som teda spomaliť. Cesta je pred koncom veľmi strmá, ale našťastie tento úsek netrvá dlho. Za chvíľu sme boli v Sedle pod Úplazom, kde nás pod stromom čakala stolička väčších rozmerov. Tak som túto možnosť využila a oddýchla si na nej. Dali sme si aj malé občerstvenie a pokračovali sme jemným stúpaním ďalej po červenej značke na hrebeni smerom na vrch Janková.

Tam sa nám z lúky plnej bedlí ukázali prvé výhľady. Slnko príjemne hrialo a bola krásna jesenná viditeľnosť. Kamarát si zalepil prvé pľuzgiere a pokračovali sme ďalej. Prestávku sme si chceli dať až na Skalkách.

V tejto časti Lučanskej Malej Fatry som bola prvý krát, tak som vôbec netušila, kam nás cesta povedie. Ako ale názov tejto časti napovedá, na hrebeni sa nachádza veľa lúk. Presne takéto typy hôr mám veľmi rada. Prešli sme okolo posedu a smerovali miernym stúpaním na Skalky. Výhľady boli ešte lepšie ako na Jankovej. V pozadí boli už aj pekne vidieť Martinské hole. Dali sme si väčšiu prestávku a započúvali sa do ticha, ktoré tu panovalo. Nepohlo sa ani steblo trávy okolo nás. To ticho bolo také, že až z neho boleli uši.

Toto miesto sa ťažko opúšťalo ale kvôli kratším dňom sme sa museli pohnúť ďalej. Pokračovali sme smerom na Vríčanské sedlo. Chvíľu sme pokračovali po lúke, ale cesta neskôr viedla cez les. Dosť sme na tomto úseku klesali na výške, z čoho som nebola až taká šťastná. Neskôr cesta viedla cez pekný les takmer rovinou až do sedla. V sedle uprostred hustého tmavého lesa, ktorý vyzerá ako medvedí les, sa nachádza ohnisko a kríž. Často tu ľudia prespávajú na svojich potulkách Lučanskou Malou Fatrou. Kúsok od Vríčanského sedla  sa nachádza aj prameň.

Po krátkej prestávke sme začali nepríjemný úsek cesty – prudké stúpanie na Ostrú skalu. Cesta ide cik-cakom prudko hore. Na smerovníku bolo písaných 60 minút, ale nám sa hore podarilo vyjsť za 40 minút. Najskôr sme sa ocitli pod skalou, ale keď sme vyliezli hore, čakalo nás prekvapenie. Krásny polkruhový výhľad! Neviem prečo, ale toto som od tohto pohoria nečakala. Myslela som si, že výhľady sú len z Kľaku a na Martinských holiach. Naozaj sa čudujem, že do Lučanskej Malej Fatry nechodí viac turistov. Nevadí, aspoň si tu človek vychutná trochu samoty a divokých hôr.

Čakal nás posledný úsek cesty. Slnko bolo už dosť nízko, tak sme zrýchlili. Vedela som, že už prišla tzv. medvedia hodinka (1-2 hodiny pred západom slnka). Dbala som teda na to, aby sme sa stále rozprávali. Išli sme cez veľmi husto zarastený porast, museli sme sa doslova predierať húštinami. Išli sme ale pomerne rýchlo. Vyšli sme až na Rovné skaly, odkiaľ sme len na pár minút pozreli výhľad a pokračovali v ceste. Na tomto úseku cesta vedie cez dosť členitý terén. Ide sa hore a dole po skalách, prudko sa zabáča, kúsok sprava sa nachádza útes a z ľavej strany je les.

V jednom momente sme zišli dole a zahli sa väčšiu skalu v lese. Zrazu počujeme hlasný šuchot. Zastavíme sa. Podľa pomalých, ťarbavých a hlasných krokov sa dá usúdiť, že zviera je veľmi blízko nás a je veľké. Podobalo sa to aj na ľudskú chôdzu. Nevidíme ho. Hovorím. „Do prdele, toto je medveď“. V tom momente zviera zastalo a ostalo ticho. Asi za dve sekundy sme v poloinfarktovom stave, najrýchlejšie ako sa dalo, opustili toto miesto. Pár minút sme len išli a nezastavovali. Srdce som mala až v hrdle. Jediné, čo sme spravili bolo vytiahnutie spreja na medvede. Ako sme sa neskôr zhodli, v momente, keď sme sa odtiaľ pohli, sa nikto z nás nechcel otočiť, aby radšej nevidel, čo to presne bolo a kde to bolo.

Tento zážitok mi aspoň dodal dostatok adrenalínu, aby som vyšla na posledný kopec – Kľak. Stihli sme to presne na západ slnka. A po celom dni sme stretli prvých ľudí. Párik bez batohov kúsok od kríža. Spoločnosti som sa potešila.

Z Kľaku bol nádherný výhľad, ale keď slnko zapadlo, rozfúkal sa studený vietor a my sme rýchlo pokračovali dole po zelenej značke smerom k Útulni Javorinka, kde sme mali prespať. Rýchlo sme to zbehli. Myslela som, že v piatok prídu na Javorinku zdola turisti, ktorí budú chcieť prejsť celý hrebeň. Ale nestalo sa tak. Boli sme sami. Nazbierali sme drevo, založili oheň a v tme sa k nám pridal ešte jeden turista z Považskej Bystrice, ktorý bol sám.

Ráno sme si dlhšie pospali všetci traja a každý sa vydal svojím smerom. My sme schádzali dole do Fačkovského sedla. Keď sme sa pripojili na žltú značku pod Kľakom, čakal nás civilizačný šok. Davy turistov smerujúce hore. Kľak je totižto veľmi populárny cieľ jednodňových výletov, pretože po pomerne krátkej námahe ponúka krásne výhľady.

Nahodili sme teda tempo a príjemnou cestou sa dostali až na vrch Reváň, kde sme si vychutnali ešte posledné výhľady. Čakal nás nie najpríjemnejší úsek veľmi strmým lesom až dole do Fačkovského sedla.

Autobus sme kvôli dlhšiemu spánku nestihli, ale za chvíľu sme chytili stop do Rajeckej Lesnej. Prešli sme peši skoro až na koniec dediny, kde som hneď stopla sympatického chalana z dediny, ktorý nás zaviezol až k Chate Žiar k autu. Po rozlúčke sme si dali ešte osviežujúcu Kofolu a unavení sme sadli do auta.