Deň 1: Oravská Polhora – Biela farma – Limier – Pilsko – Schronisko na Hali Miziowej (Celková dĺžka: 12,4 km, Stúpanie: 882 m, Klesanie: 307 m)

Deň 2: Schronisko na Hali Miziowej – Hlina – Pod Beskydom – Martoša – Horné Gluchačky – Zrub na Modralovej (Celková dĺžka: 19,4 km, Stúpanie: 910 m, Klesanie: 1090 m)

Deň 3: Zrub na Modralovej – Jalovecké s. – Vyšný tajch – Pod Martošou – Oravská Polhora (Celková dĺžka: 12,1 km, Stúpanie: 85 m, Klesanie: 480 m)

Táto turistika na severnom Slovensku bola naplánovaná na celý víkend. Začali sme v piatok poobede a auto sme nechali zaparkované v Oravskej Polhore pri obchode. Najskôr nás čakala nudnejšia cesta po asfaltke, najskôr po hlavnej ceste až po rázcestie Biela Farma, a potom ešte hodný kus cesty po Limier. Tam sme konečne zatočili do lesa a išli sme príjemnou lesnou cestou s miernym stúpaním. Po nejakom čase začalo pršať. Pozreli sme na radary a videli väčšie mračno, ktoré bolo práve nad nami. Zhodnotili sme, že by sme sa mali schovať a prečkať to. Jediné dostupné miesto bol hustý smrekový les, ktorý nás ochránil.

Pokračovali sme ďalej, až sme sa dostali do krásnej časti tejto hory. Ocitli sme sa v rozprávkove. Bolo to bezzásahové územie s množstvom zeleného porastu a čučoriedok na zemi s redším porastom smrekov. Toto je presne ideálne prostredie pre vzácneho hlucháňa.

Toto rozprávkovo ale narúšal úzky chodník vedúci cez mokré čučoriedky. Išla som prvá a všetku vodu z listov som si striasala priamo do topánok zhora.  Za pár minút som mala topánky už úplne mokré, voda v nich len žblnkala. Aaach jaj, tento pocit naozaj nemám rada.

Najskôr sa podažďové hmly len prelievali cez horu, ale ako sme stúpali, dostali sme sa až do oblakov. Pri rázcestníku Skalisko už bolo veľmi nepríjemné počasie. Začalo sa prudko ochladzovať, boli sme premočení, cez hmlu sme nevideli ďalej ako 5 metrov. Tak sme pokračovali bez prestávky ďalej.

Vyšli sme na Pilsko. Výhľady kvôli oblakom neboli žiadne. Ale zažili sme tu pekný jav. Boli sme pár metrov pod oblakmi, slnko presvitalo. Bol západ a zrazu pri týchto podmienkach slnko krásne osvetlilo hmlu a my sme sa ocitli v oranžovom svete.

Hore na Pilsku sme ale neostali dlho. Urobili sme zopár fotiek a začali sme klesať dole k chate na Hali Miziowej už v Poľsku. Zaujímavé bolo, že na Slovenskej strane bola úzka neprechodená cesta, ale na poľskej strane bola široká prešliapaná cesta. Na našej strane nebol nikto, na poľskej strane sme hneď pod vrcholom stretli ľudí.

Prišli sme do chaty. Dali sme si vysušiť topánky a išli sme sa najesť. Čo tejto chate chýba je skutočná horská atmosféra, aká býva na našich chatách. Je to tu veľmi neosobné. Jedlo tiež mohlo byť lepšie. Nič nebolo čerstvé, všetko uvarené z polotovarov a práškov. A všetko za prehnané ceny.

Najhoršia bola ale noc. Personál si zmyslel, že bude mať párty v Salaši (rozumej malej chatke), ktorá sa nachádza hneď pri hlavnej chate na strane našej izby, takže som do 4 rána počúvala DJské skvosty personálu. Nespala som ani minútu. Túto chatu neodporúčam. Ak máte možnosť, naplánujte si trasu tak, aby ste tu nemuseli prespávať. Panuje tu maximálna neúcta voči zákazníkom.

Na druhý deň sme zišli kúsok dole cez svah a zabočili sme do veľmi pekného lesa po červenej značke. Neskôr sme sa napojili na modrú značku, ktorá vedia na Pilsko. Na tejto trase bolo množstvo poľských turistov, ktorých sme obiehali. Kopec Pilsko je veľmi obľúbený medzi Poliakmi.

Prišli sme až dole do sedla, kde sa nachádza asfaltka  a hraničný priechod s Poľskom. Prešli sme na slovenskú stranu a išli sme sa občerstviť do miestneho obchodu s vonkajším posedením.

Potom nás čakali kopčeky. Kopček hore, kopček dole. Bolo ich niekoľko ale všetky boli bez výhľadov. Dostali sme sa až na Gluchačky, ktoré sú tiež obľúbené pre poľských turistov. Sú tam postavené veľké hromadné stany, ktoré slúžia ako útuľňa. My sme ale odbočili neznačenou cestou dole na asfaltku k prameňu, aby sme doplnili všetky fľaše, ktoré sme mali so sebou, pretože hore pri útulni už nebola voda. Prameň bol veľmi výdatný, tak sme sa tam aj osviežili.

Žltou značkou sme sa vrátili späť na modrú značku na Horné Gluchačky. Čakalo nás už len posledné stúpanie do Medralowa Zachodnia. Tu už sme mali čo robiť, pretože sme boli celkom unavený. Posledný úsek na hrebeni išiel pomaly a už sme sa nevedeli dočkať, kedy uvidíme útuľňu. Podarilo sa, prišli sme k nej. Rýchlo sme nazbierali nejaké drevo, a spravili oheň. Z útulne je pekný výhľad na poľskú stranu. Najkrajší bol západ slnka. Všetko sa krásne zafarbilo a útuľňa v takomto prostredí vyzerala ako rozprávková chalúpka.

Spoločnosť nám robil ešte poľský párik. Večer sme sa s nimi socializovali, a keď sme si išli ľahnúť, pochopila som, že s najväčšou pravdepodobnosťou nezaspím ani túto noc. Teraz bol zase dôvod extrémne hlasné chrápanie poľského turistu. Také to, kedy neviete, či by ste toho človeka nemali začať zachraňovať, aby sa neudusil. Tak sa aj stalo. Druhá úplne prebdená noc za sebou. Toto už nebolo dobré. Ráno sme teda museli zmeniť plán. Namiesto výstupu na Babiu horu, sme sa len dostali po rázcestník na Jaloveckom sedle a odtiaľ sme schádzali dole. Prešli sme aj cez najsevernejší bod Slovenska.

Tento tretí deň nás čakal len nekončiaci asfalt na žltej značke. Mali sme toho dosť, nohy nás poriadne boleli. Ak by išlo nejaké auto, boli by sme ho stopli, ale okolo prešlo len zopár cyklistov.

Prešli sme okolo píly a konečne sa dostali do obci po tom dlhom asfaltovom utrpení. Obchod našťastie nebol ďaleko. Takto som sa už dlho netešila po nejakej túre domov. Bola som nevyspaná, boleli ma nohy z asfaltu, ale v konečnom dôsledku som bola veľmi rada, že som mohla spoznať aj tento kút Slovenska, v ktorom som nikdy nebola. A aspoň budem mať príčinu sa sem vrátiť, keďže budem mať resty a to v podobe výstupu na Babiu horu.