Toto je moja skúsenosť s prechodom v Bielych Karpatoch z Melčíc cez Dužník, Kykulu a Machnáč s prespaním v útulni na Žliabku.

Deň 1: Melčice, vlak – Mauzóleum – Dužník – Kykuľa – Machnáč – Sedlo pod Sokolím kameňom – Útuľňa Žliabok (Celková dĺžka: 23,1 km, Stúpanie: 1 065 m, Klesanie: 640 m)

Deň 2: Útuľňa Žliabok – Chocholná (Celková dĺžka: 6,0 km, Stúpanie: 60 m, Klesanie: 455 m)

Bola príjemná jar a ja s 3 kamarátmi sme sa dohodli na víkende strávenom v Bielych Karpatoch. Biele Karpaty sú pohorie rozprestierajúce sa na hraniciach medzi Slovenskom a Moravou. Keďže sme boli každý z iného kúta Slovenska, stretli sme sa v dedinke v Melčiciach, ale jedno auto sme nechali v Chocholnej, kde sme sa mali po turistike vrátiť.

Z Melčíc sme začali jemne stúpať modrou značkou. Najskôr poľnou cestou a neskôr sme sa dostali do lesa. Prešli sme okolo salaša a našli sme odbočku k Mauzóleu Szilvayovcov. Je už pomerne v horšej kondícii, okolie je dosť zarastené. V tomto mauzóleu odpočíva rodina Szilvay, ktorá tu bola pochovaná v období medzi rokmi 1846 a 1952. Tu sme si dali menšiu prestávku na občerstvenie.

Potom sme pokračovali po modrej značke až na vrch Dužník. Cesta bola pomerne dlhá, ale utekala nám veľmi rýchlo, lebo sme ju celú prerozprávali. Stúpanie bolo veľmi mierne, a ja som celú dobu očakávala vrcholový strmák. Zrazu vidím rázcestník. Čo to je? Vrch Dužník. Nechápala som, že už sme tu. Na tento vrch sa naozaj dostanete tak, že o ňom neviete. Hore bola aj menšia lavička, tak sme si sadli, najedli sa a oddýchli si. Medzitým sme si čítali zaujímavosti na informačnej tabuli o rodine Trtkovičových, ktorá tu pôsobila. S úsmevom na tvári sme vyrazili na ďalšiu časť cesty.

Po Dužníku je terén pomerne rovinatý, a ide sa cez les, tak sme sa celú dobu rozprávali. Prešli sme cez rázcestník Pod Tlstým vrchom a smerovali k hranici. Za chvíľu sme boli na Českej hranici. Konečne sme sa ocitli na otvorenom lúčnom priestranstve. Slniečko krásne svietilo, tak sme si tu spravili dlhšiu prestávku. Zatiaľ sme nestreli žiadnych turistov.

Prechádzali sme lúkami pozdĺž hranice. V diaľke sme už zbadali kríž na vrchu Machnáč, kam sme smerovali. Cestou sme sa rozprávali o nutnosti nosenia určitých turistických vychytávok, ktoré niektorí ľudia nosia do slovenských hôr, ako je napríklad mydlo, filter na vodu alebo lopatka na výkaly.  Každý sme mali na to iný názor, ale aspoň sme sa poriadne zasmiali.

Za chvíľu sme boli na Machnáči. Konečne sme stretli aj nejakých turistov. Bola tu partička pánov so synmi. Celkom veselá skupinka, tak sme s nimi prehodili zopár slov a trochu si medzitým oddýchli.

Čakala nás posledná časť dnešnej cesty. SNP cestou sme prechádzali lesom. Bola už celkom pokročilá hodina, preto sa aj les javil temnejšie. Niektorí členovia skupiny už začali byť pomerne dosť unavení, tak sme len rýchlo išli, aby sme boli čo najskôr na mieste. Prešli sme cez skaly pred ktorými je ohnisko, a potom cez sedlo Pod Sokolím vrchom, ktoré na mňa vždy pôsobí veľmi negatívne. Cesta potom zatáča doľava, kde prudko klesá a vedie svahom až k prameňu. Tu sme sa zastavili a doplnili všetky fľaše, aby sme mali dostatok tekutín na večer, pretože pri útulni nie je žiadna voda.

Potom nás čakal už len traverz a neskôr dosť strmý, ale krátky výstup. Na lúke potom treba odbočiť z cesty. Prešli sme ďalšími dvoma lúkami a ocitli sme sa pri útulni. Bol tu už párik Čechov, takže sme aspoň nemuseli zakladať oheň. Potom prišli aj ďalší ľudia, SNPčkari, tak sme s nimi strávili príjemný večer pri ohni.

Na druhý deň sme už len zišli strmým lesom na lúky z výhľadmi. Prešli sme okolo domčeka, ktorý tam opustene stojí uprostred nepokosených lúk. Klesli sme dole do dediny Chocholná, kde sme hneď smädný išli na Kofolu do miestneho pohostinstva, nasadli sme do jedného auta a priviezli sa k druhému autu do Melčíc, kde sme včera začínali.