Puerto Viejo je malé prímorské mestečko, v ktorom je už cítiť karibská atmosféra. Väčšina cestovateľov sa sem zastaví na cesto do alebo z Panamy, pretože sa nachádza veľmi blízko hraníc.

V Puerto Viejo to bolo úplne iné ako vo zvyšku Kostariky. Najskôr som si na to nevedela zvyknúť. Mala som ale veľmi dobré ubytovanie, ktoré mi spríjemňovalo pobyt v pomerne rušnom prostredí mestečka. La Casa de Rolando sú vlastne malé, pomerne jednoduché bungalovy, ktoré sa nachádzajú priamo v tropickej záhrade na pozemku uprostred mestečka. Je to taký malý tropický raj plný kolibríkov. Často som tu sedávala na hojdacej sieti pred izbou, komunikovala s francúzskymi susedkami a rozmýšľala o tom, ako mi je dobre.

Prvé dva dni som chodila len na pláž. A chodila som iba na najbližšiu pláž, na ktorú sa dalo dostať pešo, pretože som sa bála zobrať si taxík. Asi pred mesiacom totižto taxikár odviezol dve mladé Nemky namiesto pláže na miesto, kde čakalo niekoľko mužov a mladé dievčatá znásilnili. Puerto Viejo sa všeobecne stáva nebezpečnejším, tak si treba dávať väčší pozor.

Tretí deň som išla do národného parku Cahuita. Bol to môj posledný národný park v Kostarike, tak som si to tam chcela užiť. Do národného parku pravidelne odchádza z Puerto Viejo autobus. Využila som teda túto formu bezpečnej dopravy a za chvíľu som bola pri hlavnom vstupe.

Chodník tohto parku sa tiahne pozdĺž pláže. Park je zase úplne iný, ako ostatné národné parky, ktoré som v Kostarike navštívila. Aj tu sa prechádza cez rôzne zákutia.

Išla som najprv sama veľmi pomaly. Potom sa ku mne pridala jedna Holanďanka. Snažili sme sa pozorovať zvieratá. Po ceste sme videli dvoch leňochodov a nie veľmi dobre vyzerajúceho hada.

Prišli sme až k miestu s jazierkom s podivnou hnedou vodou. Keď sme sa do jazierka pozreli lepšie, uvideli sme v ňom malé raje.

Po ceste sme stretli aj kapucínske opice, ktoré boli nad chodníkom. Tieto opice boli dobré, pretože boli ešte stále divoké. Neskôr sme ale už také dobré opice veru nestretli.

Dostali sme až na miesto s prístreškami, kde si ľudia bežne dávali prestávku. Kapucínske opice som spozorovala aj tu, ale nejak som si ich nevšímala. Položila som si batoh na stôl, a pozrela sa smerom k ľuďom. Tí začali niečo kričať a ukazovať na batoh. Otočím sa a vidím, ako sa jedna z kapucínskych opíc prikráda k môjmu batohu a išla sa po ňom rozbehnúť, aby ho ukradla. Našťastie som bola rýchlejšia ako ona. Naozaj si neviem predstaviť ako sa doťahujem s opicou o batoh, kde som mala všetky dôležité veci, vrátane pasu, a to jeden deň pred oficiálnym opustením Kostariky.

Opica sa ale nevzdala. Prišla k pánovi, ktorý niečo jedol. Stále sa načahovala za jedlom. Pán ju odsúval. Ona začala byť na neho agresívna, on ju začal sácať a skončilo to útokom a doškriabaním. Bolo mi pána ľúto, lebo takáto situácia si vyžaduje následné lekárske ošetrenie. Toto je ale následok toho, že ľudia toto stádo opíc v minulosti kŕmili.

Nechcela som už ostávať dlhšie na tomto mieste, tak som sa pomaly začala vracať späť. Okrem týchto opíc som mala šťastie ešte na vrešťanov a na konci ešte predo mnou na ceste prebehli medvedíky čistotné.

Vrátila som sa opäť autobusom do Puerto Viejo a išla som na svoju poslednú večeru v Kostarike. Na druhý deň som totižto opúšťala túto úžasnú a nádhernú krajinu, kde je až skoro jedna tretina územia chráneného, a išla do depresívnejšej a zničenej Panamy, kde som strávila ešte ďalšie dva týždne. Kostariku si navždy budem pamätať ako malý raj na Zemi. Táto krajina mi naozaj dopriala vidieť toľko divoko žijúcich zvierat, ako žiadna iná krajina doteraz.

Pura Vida Kostarika!!