Na ďalší deň som navštívila tzv. Bogarin trail, na okraji mesta La Fortuna. Hneď vedľa je park, ktorý sa len vydáva za Bogarin trail. Treba si dávať pozor a ísť do pravej Bogarin rezervácie. Je to rozľahlý neohraničený les, ktorý bol ešte 30 rokov dozadu farma, ale majiteľ pozemku, ktorý miluje prírodu (mala som tú česť sa s ním baviť) sa rozhodol, že z farmy spraví opäť divočinu a nechal, nech si príroda urobí sama, čo má. Po 30 rokoch na tom území vyrástol nový les, a vrátili sa do neho zvieratá vrátane leňochodov. Veľa leňochodov.

Po zaplatení vstupného $15 som vošla podľa mapy na cestičku. Najskôr som prechádzala cez vysoké trávy a potom som vošla do lesa.

V lese som videla trochu mimo cesty skupinu ludí, tak som išla za nimi. Všetci pozerali na milé spiace mláďatko leňochoda. Dlho som ho obdivovala a neskôr som na miesto zaviedla ešte nejakých okoloidúcich turistov, ktorých som stretla. Tí mi boli vďační, lebo vidieť mláďatko je celkom rarita.

Potom som zbadala malú lúčku s pekným výhľadom, išla som sa tam pozrieť a spozorovala som vtáka ako nervózne lieta pri jednom strome. Všimla som, že na strome je niečo zavesené, a keď som strom obišla, našla som hniezdo, aké som ešte nikdy nevidela.

Pokračovala som ďalej pomaly po chodníku cez les. Počula som zašuchotanie, pozriem vľavo a vidím leňochoda nižšie na strome. V pohybe! Dnes mám zase šťastie. Leňochod sa pomaly posúval smerom hore.

Tu sú inak nejaké zaujímavosti o týchto sureálnych zvieratách: Leňochod sa pohybuje rýchlosťou cca dva metre za minútu. Má veľmi pomalý metabolizmus a málo svalov. Prespí 15 až 18 hodín denne, len s pár prestávkami. Na zem zlieza, iba keď potrebuje prejsť na iný strom, páriť sa alebo zhruba raz za osem dní vykonať potrebu. Živí sa len výhonkami a listami, a trvá až mesiac, kým úplne strávi potravu. A chudák nemá skoro žiadnu energiu. Pretože je potrava chudobná na živiny, musí s ňou veľa šetriť, preto má taký pomalý metabolizmus. Dokonca aj keď samice vypadne zo stromu mláďa, musí ho na zemi nechať zahynúť. Nemá jednoducho sily na to, aby za ním zliezla.

Začalo pršať. Skryla som sa pod prístrešok. Po daždi som sa vydala na dlhý okruh. Táto cestička bola najkrajšia, pretože okolo nej boli rôznofarebné kvety. Tam som už leňochodov nevidela, ale našla som zase malú červeno-modrú žabku – pralesničku drobnú. Je to vzácna jedovatá žaba. Jej jed využívali indiáni na potieranie hrotov šípov.

Prešla som späť k recepcii a začalo liať. Tak som čakala pod strechou, sledovala, ako ku kŕmitku prilietavali vtáčiky a medzitým som sa rozprávala s jedným zo sprievodcov. Hovorila som mu o tom, ako máme na Slovensku asi 200 vodopádov a všetky sú zadarmo, aj do národných parkov môžeme chodiť zadarmo.  Na to sprievodca povedal, že už konečne rozumie, prečo všetci hovoria, že Kostarika je drahá. A potom povedal pamätnú vetu: „Tak vlastne potom na Slovensku je skutočná Pura Vida, nie tu u nás“ (:

Pršať nechcelo prestať, so sebou som nemala ani dáždnik. Prišiel ku mne milý vlastník tohto lesa a spýtal sa ma, či som tu uviazla. Ja že, áno. Tak, že ma zoberie späť do La Fortuny jeho brat. Takí boli milí, že ešte kým som vchádzala do auta, tak mi podržali dáždnik, aby som nezmokla a pred hotelom otočil auto, aby som nemusela v tom lejaku prebehnúť cez cestu.

Tento deň sa mi veľmi páčil. Táto prírodná rezervácia je vzdialená len pár minút od centra mestečka, ale máte v nej pocit, že ste sa ocitli niekde veľmi ďaleko od tej komercie, ktorou je La Fortuna známa. Bolo vidieť, že ľudia pracujúci v Bogaril trail tú prácu robia naozaj preto, lebo milujú zvieratá, a nie preto, aby dostali z turistov, čo najviac peňazí. Toto miesto tiež nie je veľmi populárne, preto je to tu viac priateľské a osobné. Môžete tu stráviť celý deň a pozorovať zvieratá. Les je krásny a ja som sa večer cítila naozaj šťastná, že som zase videla kúsok krásnej kostarickej prírody.

Týmto dňom som ukončila pobyt v La Fortune a na druhý deň ma čakala cesta do divokého Tortuguero za sledovaním krokodílov.