Z odľahlého Tortuguero som sa potrebovala dostať na posledné miesto v Kostarike, Puerto Viejo, ktoré leží kúsok od hranice s Panamou. Najlepší spôsob prepravy bola trojhodinová plavba cez kanály do prístavu kúsok od mesta Moín a v prístave presadnúť na predpripravený minivan. Z pohodovej plavby na 10 miestnej loďke sa nakoniec vykľulo 3 v 1: adrenalínový zážitok, spôsob prepravy z bodu A do bodu B a sledovanie zvierat.

Túto cestu si bolo možné vopred objednať. Nebolo ale isté, či k plavbe naozaj aj príde. Oficiálne sa robili dve plavby denne, o 7.00 a o 10.00, tak som si zarezervovala rannú plavbu. Ak by sa tá neuskutočnila, ešte by som mala šancu ísť na neskoršiu. Tak sa aj stalo. Večer mi klope recepčný na dvere, že plavba o 7.00 nebude, ale určite pôjde kapitán o 10.00. Mali málo ľudí tak nás spojili do jednej plavby.

Ráno som teda prešla posledný krát dedinkou Tortuguero do prístavu. Kapitán najskôr pozbieral ľudí na jednotlivých dohodnutých stanovištiach. Lístok na loď aj minivan som si kúpila na lodi za 35+15 usd. Keď sme boli všetci usadený, kapitán zrýchlil loď. Na moje pomery to bola už šialená rýchlosť, ktorou sme leteli cez prvý kanál, ktorý bol ale rovný a široký. Pozerala som na mapu, a videla som, že ďalšia časť by mala byť už užšia a kľukatejšia. Tak som si naivne myslela, že tam spomalí. Nespomalil. Pán kapitán to dával v plnej rýchlosti do tých zatáčok, samozrejme, že nevidel, čo je pred nami. Len som sa modlila, aby na vode nebol spadnutý žiadny strom. Sedela som vzadu, tak ma to aj pekne hádzalo zo strany na stranu. A občas, pri veľmi ostrých zatáčkach, sa teda najmä zo zadnej časti sa ozýval dámsky vreskot (ja a Holanďanka sediaca pri mne). Zatáčali sme tak veľmi, že podľa môjho odhadu niekedy chýbali iba centimetre naklonenia od toho, aby sme sa prevrátili. Snažila som sa upokojiť tak, že kapitán to jazdí na takmer dennej báze, takže vie čo robí.

Ale napriek všetkému… kapitán bol super, lebo vždy, keď niečo zaujímavé zbadal, tak zastavil a priblížil sa k tomu miestu, aby sme si mohli zviera lepšie pozrieť.

Tak, a konečne som sa dočkala aj poriadnych krokodílov, ktorý boli hlavne v druhej polke cesty.

Dokopy som videla 5 kúskov, jeden úplne náhodne, lebo som si išla odfotiť krajinku, a ako som spravila fotku, tak som si všimla, že na pni vo vode sa vyhrieva krokodíl. Tohto nevidel ani kapitán.

Jeden obrovský krokodíl bol dokonca na terase rodinného dome v úzkom kanály už blízko pri prístave, ale keď sme prechádzali, tak hneď zaliezol do vody, tak som ho nestihla odfotiť.

V prístave som potom presadla s ostatnými spolucestujúcimi do pripraveného minivanu.

Bezpečne nás priviezli do posledného naplánovaného miesta v Kostarike, Puerto Viejo de Talamanca. Toto bol to naozaj skvelý a hlavne nečakaný zážitok. Výborná bola aj predstava toho, keby sme sa v týchto vodách vyrútili a popadali do vody… všetko ale dopadlo dobre, a ja som zase cítila nesmierne poadrenalínové šťastie.