Mala som za sebou náročný deň strávený v citadel, v mešite sultána Hassana a v parku, a preto som sa v noci veľmi dobre vyspala. Bolo to dôležité, pretože ma čakal deň strávený v krásnej časti hlavného mesta – Stará Káhira, a následné čakanie na predpokladaný najstresujúcejší moment celého Egypta, nočný Uber na nové letisko Sphinx uprostred púšte blízko Gízy.

Po raňajkách som sa potrebovala dostať na začiatok starej Káhiry k bráne Bab al Futuh. Nie príliš ďaleko sa nachádza stanica metra El Geish. Tak som sa rozhodla, že sem prídem metrom. Začala som na stanici pri ubytovaní s názvom Nasser, odkiaľ ide k El Geish priama linka. Po vystúpení som mala dve možnosti, ako prejdem k bráne. Buď pôjdem cez bezpečnejšiu hlavnú ulicu alebo si cestu skrátim menšou uličkou, o ktorej vôbec netuším, či je bezpečná. Riskla som to touto skratkou. Ľudia boli ale aj tu, tak ako celkovo v Egypte veľmi milí, a maximálne sa na mňa milo usmiali alebo ma pozdravili.

O chvíľu som bola pri bráne, ktorá je súčasťou starej Káhiry. Vošla som dnu. Bol tu veľký pokoj oproti tomu, čo sa nachádza z vonkajšej strany opevnenia.

Najskôr som išla chvíľu po hlavnej ulici, ale neskôr som zistila, že reálny život sa odohráva v bočných uličkách. Tak som sa stratila v labyrinte starej Káhiry. Bolo ešte ráno a život sa tu pomaly prebúdzal. Chlieb sa piekol v pekárňach, mladí chlapci ho rozvážali do iných miest, muži sedeli na čaji a fajčili vodné fajky. Nikto si ma nevšímal. Bolo to, ako keby som sa ocitla o stáročia späť v čase. Bola som fyzicky tam, ale bola som akoby neviditeľná. Chodila som v uličkách medzi ľuďmi, ktorí si okolo mňa žili svoj bežný život.

Vrátila som sa na hlavnú cestu. Prešla som okolo komplexu sultána Qalawuna. Komplex bol postavený v 13. storočí a pozostáva z mnohých budov vrátane mešity, nemocnice a islamskej školy.

Kráčala som ďalej po hlavnej ulici, až som sa dostala k časti starej Káhiry Khan el-Khalili. Tento trh je určený hlavne pre turistov na predaj suvenírov. Keďže som nechcela nič kupovať, prešla som podchodom na druhú stranu, aby som navštívila mešitu Al-Azhar. Bola to najkrajšia mešita v Káhire, ktorú som videla.

Potom som sa vrátila na hlavnú cestu a pokračovala som ďalej. Trh bol síce aj tu, ale predavači už nepredávali len suveníry. Táto časť bola určená pre domácich obyvateľov. Predávalo sa tu všetko možné od výmyslu sveta. Okrem mňa tu nebol ale ani jeden turista. Celá táto ulica v starej Káhire končila druhou bránou Bab Zuweila.

Odtiaľto som potom kráčala ešte asi 35 minút do ubytovania v centre Tahriru. Po ceste som videla dve úsmevné veci, ktoré sa týkali psíkov. Jeden psík ležal pri nohách pánov a vyliezala na neho mačka, ktorá si na ňom robila pohodlie. Vyzeralo to tak, že sa to nedeje prvý krát, ale že psíka používa ako mäkkú podložku častejšie. S pánmi sme sa na seba usmiali.

Prešla som o pár desiatok metrov ďalej a zrazu vidím ďalšieho psíka, ako odpočíva na kapote auta. Už predtým som si všimla, že egyptský psíci často vyliezajú na rôzne objekty. Nebizarnejšie pre mňa bolo vidieť dvoch psíkov vylezených takmer na vrchu Cheopsovej pyramídy. (:

Prišla som do hotela, išla som sa najesť a zvyšok dňa som už len odpočívala pred dlhou cestou. V noci mi na recepcii zavolali Uber. Bála som sa, ale všetky bezpečnostné stratégie boli dohodnuté. Počula som totiž príbehy, ako vodiči odvezú zákazníkov niekde inde, a dožadujú sa oveľa väčšieho množstva peňazí, aby ich odviezli na letisko. Je to v podstate ako výkupné. Ale v srdci som tomu ani moc nechcela veriť, že by sa to po všetkých tých pozitívnych skúsenostiach v Egypte stalo zrovna mne.

Prišiel šofér, jeden z recepčných dokonca išiel so mnou až dole, aby bolo vidieť, že niekoho v Egypte mám. Šofér bol ale veľmi milý hneď od začiatku. Dokonca zastavil v obchode, aby mi kúpil sladkosť a vodu. Bezpečne ma za 45 minút priviezol na letisko a nevypýtal si ani o cent naviac. Na letisku prebiehalo všetko v poriadku. Počas dlhšieho prestupu v Istanbule som si trochu pospala a ani som sa nenazdala a bola som na Slovensku.

Po všetkom tom strese, ktorý som mala pred touto cestou, mi to prišlo neskôr všetko až absurdné. Toľko zla, ktoré som čítala o Egypte, a nič z toho sa mi neukázalo ako pravdivé. Napísala som o tom aj samostatne tento článok. Takže Egypt sa pre mňa zapíše ako krajina krásnych pamiatok, jediného zachovalého divu sveta, a milých a priateľských ľudí.