Odišla som z citadely, ktorá je dominantou hlavného mesta, a po detskom kriku som si užívala „ticho“ na rušných uliciach Káhiry. Pešo som prešla k mešite, ktorú som pred chvíľou sledovala z citadely – mešita sultána Hassana. Tento komplex okrem mešity tvorí aj islamská škola madrasa a mauzóleum.

Najskôr som si išla pozrieť väčšiu mešitu. Vošla som dnu a prechádzala som chodbami, až kým som sa neocitla na krásnom tichom nádvorí. V strede nádvoria sa nachádza fontána na umývanie. Vyzeralo to tu veľmi pekne, zo stropu viseli lampy a bol tú úžasný pokoj. Vyzula som si topánky a išla som sa pozrieť aj do mešity. Tam ma čakalo prekvapenie. Jeden pán neskutočným hlasom prespievaval modlitby, ktoré boli napísané na stenách mešity. A jeho hlas sa v tomto obrovskom priestore krásne ozýval. Človek mal z toho až zimomriavky.

Potom som sa išla pozrieť do druhej časti. Táto časť je tiež veľkolepá a krásna. Okrem mešity a islamskej školy sa tam nachádzalo aj množstvo hrobiek, keďže sa jedná o známe mauzóleum.

Vyšla som von na hlavnú cestu a chcela som prejsť až k poslednej atrakcii dnešného dňa, parku Al-Azhar. Spýtala som sa strážnikov, ako sa tam presne ide, lebo som si nebola úplne istá ani podľa mapy. Poradili mi a ja som išla smerom, ako mi ukázali. Ale opäť sa mi to nezdalo.

Bola som práve pri malej skupinke tuktukárov pri lokálnej reštaurácii. Vyzeralo to tak, že sa tu všetci páni poznali. Spýtala som sa teda aj ich. Jeden mi vysvetlil situáciu. Povedal, že ak by som chcela ísť pešo do parku, musela by som prejsť cez cintorín a to by mohlo byť pre mňa nebezpečné. Sympatický pán mi navrhol, že ma tam odvezie za dobrú cenu na tuktuku. Tu sa ale začala prejavovať moja paranoja. Sadnúť si len tak k cudziemu človeku uprostred Káhiry pri nebezpečnom cintoríne by ma predsa v tom najhoršom scenári mohlo stáť aj život.

Ostala som tam stáť a riešila som, čo ďalej. Na celú situáciu sa pozeral aj jeden mladý tuktukár, ktorý mi na mobile napísal po arabsky text, ktorý nechal preložiť. Bolo tam napísané, že všetci títo páni sú Egypťania, a sú to dobrí ľudia, ktorí mi nechcú ublížiť, ale pomôcť mi. Potom napísal, že ak chcem, tak zaplatí za mňa, a zoženie iného tuktukára z danej reštaurácie, aby som si bola istá, že mi chcú pomôcť. Prikývla som, ale u mňa to ešte neznamenalo súhlas.

Chlapec sa ale medzitým rýchlo postavil, vošiel do reštaurácie a vyšiel s pánom bez nohy na barlách. Tomu začal vysvetľovať, kam sa chcem dostať. Pán bez nohy očividne riešil cestu do parku, lebo si nebol istý, ako sa presne k vchodu parku dostane cez zložité križovatky. Ani neviem ako, ale dobrovoľne som si do tuktuku nasadla. Začala som im veriť. Brala som to tak, že chlapec naschvál poprosil tohto pána bez nohy, pretože ten by mi nemohol nijako fyzicky ublížiť.

Po chvíli jazdy sme prechádzali popod diaľnicu cez niečo, čo vyzeralo ako malý slum. Všetko bolo strašne ošarpané. Podľa mapy sme síce išli dobre, ale tuktukár začal s niekým volať. V tomto momente ma prepadla paranoja číslo dva. Určite volá svojím kumpánom, že už ma majú a ide ma doviezť na vopred určené miesto. Srdce som mala až v krku, ale pán zabočil presne tam, kde podľa mapy zabočiť mal, a o chvíľu mi zastavoval pred vchodom do parku. Milo sa na mňa usmial a zaželal mi krásny deň.

Vystúpila som z tuktuku a nechápala som, čo sa to tu práve odohralo. Egypťania sú všetko ostatné, len nie to, čo som sa o nich pred cestou dočítala. Že chcú len peniaze, že sa snažia turistov zdrať z kože, len čo sa zjavia na letisku, že turistov nonstop za niečo otravujú, a že používajú rôzne triky a podvody. Toto bola len jedna z mála situácií, kedy sa Egypťania ukázali, ako neskutočne dobrí ľudia. Vystúpila som a veľmi som mu zaďakovala. Pán mi zakýval a s úsmevom odišiel. Prebehla som na druhá stranu cesty a vošla som do parku.

Park bol podobne ako citadela plný hlučných detí. Ako som sa prechádzala všimla som si, že niektoré deti boli síce milé, ale iné boli trošku agresívnejšie. Vlastne trošku dosť. Dokonca niektorých skupiniek starších detí som sa až bála po tom, ako mi jeden chlapec ukázal znak toho, že ma podreže. Takéto niečo sa mi stalo  prvý krát, odkedy som cestovala po Egypte.

Park, ako taký, bol ale veľmi pekný. Nachádza sa tam aj jedna luxusná reštaurácia s krásnym výhľadom na citadelu. Okrem toho je tu veľa voľných trávnatých plôch, kvetín, množstvo stromov, jazierko a rôzne vodné prvky.

Pomaly som sa tu prechádzala a fotila som si výhľady na Káhiru. Po celom dni som už bola dosť unavená, najmä keď ku mne stále pribehávali nejaké deti, ktoré sa chceli fotiť. V tom som zbadala na lavičke sedieť párik mladších Francúzov. Prihovorila som sa im. Oni na prekvapenie takúto skúsenosť s deťmi nemali, zjavne preto, lebo boli v páre. Tak mi navrhli, aby som sa ešte išla poprechádzať s nimi, a potom by sme si spoločne zobrali Uber na Tahrir, kde mali hotel aj oni. Súhlasila som. Od tohto momentu si ma deti prestali všímať. Spolu sme sa teda ešte prešli na nejaké pekné vyhliadkové miesta v parku.

Potom sme si zavolali Uber a bezpečne sa dostali na Tahrir. Po dlhom dni som hneď išla na chutné tradičné egyptské jedlo koshari, vymenila som si nejaké skúsenosti s inými turistami v ubytovaní a unavená som skoro zaspala. Bola to posledná noc pred posledným dňom v Káhire a aj v Egypte pred odletom domov.