Ďalším miestom v Paname, ktoré som navštívila, bola horská dedina Boquete. Z prístavu pri ostrovoch Bocas del Toro do Boquete sa ide cez horský priechod, kde sú na nočných spojoch časté ozbrojené prepadnutia. Cesta je zlá, naokolo nie je široko ďaleko nič a autobus musí ísť pomaly. Ideálne prostredie na prepady. Ja som ale nebezpečie eliminovala, a do horskej dedinky Boquete som išla cez agentúru Hello Travel Panama, ktorá zabezpečuje pohodlnú a bezpečnú dopravu turistov na turistické miesta. V tomto prípade sa to oplatilo. Loď z hlavného ostrova a poloprázdny minivan do Boquette stojí 30 usd.

Mestečko Boquete

Horské mestečko Boquete je známe kávovými plantážami. Žije tu veľa starších prisťahovalcov z USA kvôli dobrým klimatickým podmienkam. V okolí sa nachádza krásna príroda a cestovatelia sem prichádzajú prevažne za turistikou. Je to aj východiskový bod na výstup na sopku Baru, najvyššiu horu v Paname, ktorá je známa aj tým, že keď je jasno, vidno na oba oceány – Atlantický a Tichý. Na tento trek som nešla, nechala som si ho ako zálohu, ak by som sa niekedy do Panamy vrátila.

Čo ma v tomto meste prekvapilo je, že ženy ešte stále nosia tradičné šaty. Sú to krásne farebné kroje pôvodných obyvateľov.

Mám veľmi rada takéto lokálne miesta, ale zrovna tu neboli ľudia najmilší. Bolo vidieť, že nemajú príliš radi turistov ani prisťahovalcov, kvôli ktorým sa tu zdvíhajú ceny. Inak vyzerá táto dedinka veľmi pekne. Bývala som na tichom mieste s krásnym výhľadom na rieku.

V Boquete som ostala 3 dni. Rozhodla som sa, že pôjdem na dva kratšie, menej náročnejšie treky: Pipeline trek a Lost waterfall trek. A jeden deň som si nechávala ako zálohu. A dobre som spravila. Prvý deň, keď som chcela ísť na vodopády, tak tak lialo, že som sa len previezla k vstupu a čakala na zástavke. Liať neprestalo, tak som sa vrátila späť do mesta.

Čo sa ešte trekov v oblasti týka, neďaleko Boquete je aj trek s názvom Pianista s temnou históriou. Zmizli tam dve mladé Holanďanky. Po nejakom čase sa našli ich veci mimo chodníka, kosti boli rozhádzané a niektoré kosti zostali v zachovalých trekových topánkach. Doteraz sa nepodarilo zistiť, čo sa stalo, či ich zabil niekto z dedín v okolí alebo ich roztrhala divá zver. Celý tento prípad je zahalený rúškom tajomstva.

Lost waterfall (Stratený vodopád)

Na trek Lost waterfalls sa dá dostať za 2,50 usd miestnym autobusom. Autobusár mi zastavil pri vodopáde, vyšla som hore a ocitla som sa krásne upravenom mieste pri búdke, kde sa platilo vstupné. Keď som tam bola práve zdvíhali cenu z 8 usd na 10 usd. Nakoniec sme sa ale dohodli na tých 8 (: Aj táto cena je ale prehnaná.

Cesta vedie cez džungľu, prejde sa okolo prvého vodopádu a potom okolo druhého vodopádu. Táto časť je jednoduchá a zvládnu ju aj starší ľudia. Cesta na tretí vodopád je už technicky náročnejšia. Ide sa cez strmý úsek, ktorý býva rozmočený a šmykľavý. K dispozícii je aj lano na pridržiavanie. Potom sa cesta kľukatí už po lepšom teréne. Prišla som k tretiemu vodopádu a chvíľu som si tu odpočinula.

Cestou späť som už stretávala viac ľudí. Ja som bola rada, že som začala s turistikou skôr. Len čo som autobusom prišla späť do ubytovania v Boquete, začalo liať. Dažde v centrálnej Amerike sú extrémne silné. Takéto silné dažde napríklad v Ázii trvali približne 30 minút, tu trvajú aj 4 hodiny.

Pipeline trek

Tento trek dostal názov podľa potrubia, popri ktorom vedie celú dobu cesta. Cestička končí pri vodopáde. Na začiatok tohto turistického chodníka sa dá dostať autobusom za 2 usd z Boquete. Cena za vstup je 5 usd. Prešla som okolo búdky, kde sa malo vyberať vstupné.  Nikto v nej nebol. Inak sa to robí tak, aby im náhodou nikto pri platení neušiel, že sa každý pri vstupe zapíše do knihy. Keď človek opúšťa územie, naženú ho k búdke, aby sa odhlásil. Keď je búdka ráno zavretá, peniaze tým pádom zbierajú pri odchode.

Na začiatku som nasledovala väčšiu skupinu, čo bola pre mňa výhoda, keďže som šla sama. Stretla som deti oblečené v tradičnom oblečení.  Potom som prešla okolo otvoreného miesta, kde bolo krásne vidieť na džungľu.

Krátko po tom, ako som vošla do lesa, som narazila na staršieho Američana so sprievodcom, ktorý sa snažil vypátrať vtáka quetzala. Quetzal je národný vták a jeden z najkrajších druhov vtákov na svete. Toto je práve územie, na ktorom sa dá pozorovať. Zatiaľ som na tohto vtáka šťastie nemala.

Chvíľu som sa s nimi rozprávala, ale potom som zrýchlila a pokračovala som smerom k vodopádu. Zrovna, keď som bola sama, stala sa mi mierna infarktová situácia. Začala som počuť z lesa veľmi čudné zvuky. Približovala som sa k zdroju týchto zvukov. Srdce mi búchalo. Ale našťastie som zistila, že sa jednalo len o porušené potrubie. Sykavé zvuky boli spôsobené unikajúcou vodou pod tlakom, ktorá striekala z potrubia. Vydýchla som si. Cestou som nevidela žiadne zvieratá, prešla som ale okolo stromu, ktorý sa považuje za najstarší strom v Paname.

Skoro celý trek ide cez príjemnú nenáročnú cestu. Až posledná časť je komplikovanejšia. Musíte sa najskôr prebrodiť cez rieku. Potom sa treba dostať cez veľmi nepríjemnú kamennú časť až na miesto odkiaľ je vidno vodopád. V období sucha, keď je vodopád vyschnutý, sa do tejto časti neoplatí pokračovať. Vodopád je inak krásny. Presne takéto typy vodopádov mám rada. Je pomerne vysoký a zasadený do tropického prostredia s krásnymi farbami.

Pokochala som sa, trochu som si oddýchla a išla som späť. Nahodila som rýchlu chôdzu, lebo som sa ponáhľala na autobus. Počas chôdze som počula spev vtáka, ktorý sa dosť podobal na quetzala. Zastala som, rozhliadla som sa, ale nič som nevidela. Pokračovala som teda ďalej. Skoro na konci som stretla zase staršieho Američana so sprievodcom. Nadšený sprievodca sa ma hneď pýtal, či som videla quetzala. Smutná som odpovedala, že nie. Sprievodca sa mi pochválil, že oni ho videli a ukázal mi fotky. Miesto, kde ho videli, bolo kúsok od miesta, kde som počula zvuky. Škoda. Tohto veľmi vzácneho stredoamerického vtáka som síce nevidela, ale v Kostarike som mala na divo žijúce zvieratá extrémne šťastie. Nuž aspoň budem mať po čom pátrať, keď sa opäť vrátim do tohto kútu sveta.

Na ceste som počkala som na autobus, dala som si večeru a dobre som sa vyspala. Na druhý deň ma čakala cesta do zabudnutej dediny pri Pacifiku, Santa Catalina.