Posledné hodiny po 5-týždennej ceste sa náhle zdramatizovali. Bola som v Santa Cataline a vracala som sa do Panama City. Keďže som mala jeden deň k dobru, rozmýšľala som, že na ceste vysadnem ešte v horskom meste Valle de Anton a tam strávim jeden deň na horách. Osud mi to ale nechcel dovoliť.

V prvom rade som sa potrebovala dostať zo Santa Cataliny. Ráno odtiaľ išiel malý autobus do Sona a zo Sona autobus rovno do Panama city. Cestou sa dalo vystúpiť aj pri Valle de Anton. Išla som zbalená z ubytovania na zastávku, ktorá bola vzdialená asi dve minúty od brány ubytovania Hostal Familiar Rolo.

Už som bola skoro na zástavke, ale uvedomila som si, že som sa nepozrela pod posteľ, či som tam niečo hodené nezabudla. Odtiaľto by sa mi už veci nestihli vrátiť späť. Bolo to blízko tak som sa otočila. Zrýchlila som. Prechádzala som okolo papájového stromu. Papáje boli popadané na asfaltovej ceste a hnili. Zrazu bum! Za stotinu sekundy som bola na zemi, a počula prasknutie. Šmykla som sa na šupke a celou váhou som dopadla na ľavé koleno. Videla som hviezdičky, ostalo mi zle. Nikto z okolitých domácich mi nepomohol.

Postavila som sa a išla do ubytovania. Pozrela som pod posteľ, nič som nezabudla. Ranu som si umyla pod vodou a vydezinfikovala. Prišla som späť na zastávku ešte v šoku, a tam koleno ešte ošetrila za pomoci ostatných turistov. Cesta autobusom bola zlá. Mala som šokový stav od bolesti a miestami mi bolo veľmi nevoľno až na odpadnutie. V Sona som presadla do druhého autobusu. Záver bol jasný. Do Valle de Anton nejdem, a pokračujem autobusom až na konečnú do Panama City.

Volala som do ubytovania Hostal Amador Familiar v Panama City, či môžem prísť už dnes, či majú miesto. Mali. Tuto som bývala aj prvú noc hneď po prílete do Panamy, takže sme sa s veľmi milým a dobrosrdečným majiteľom už poznali. Majiteľ ubytovania pre mňa dokonca aj prišiel na autobusovú stanicu v Paname, a ranu mi profesionálne v ubytovaní ošetril.

Ostali mi posledné dva dni v Paname. Jeden deň som len oddychovala. Bolesť postupne odchádzala. Vyzeralo to našťastie tak, že sa rana neinfikovala ani neopúchala. Bol to dobrý znak.

Úplne posledný deň som sa rozhodla pokrivkávajúc navštíviť staré centrum Panama City. Je to najbezpečnejšia časť mesta, do ktorej sa dá dostať iba cez najnebezpečnejšiu časť mesta. Tak jediná možnosť je ísť taxíkom alebo cez Uber, lebo sa tam ľudia prepadávajú aj v autobusoch. V hoteli mi zavolali Uber, a ešte mi aj išli von zakývať na cestu. Ak chcete podobnú prehliadku v starom meste absolvovať bezpečnejšie so sprievodcom a s možnosťou odvozu a dovozu do ubytovanie, vyskúšajte túto obľúbenú exkurziu cez GetYourGuide.

Tak som si tu konečne po tých týždňoch divočiny užila aj mesto. Čiže, čo sa oplatí vidieť v Panama City dokonca aj s rozbitým kolenom? Určite staré mesto. Táto stará časť hlavného mesta Panama city je naozaj pekná. Keď som sa prechádzala uličkami, mala som pocit, ako keby som bola v nejakom malom latinsko-americkom mestečku.

Navštívila som napríklad kostol Iglesia de la Compania de Jesus. Je to historická pamiatka, ktorá je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO. Aj keď sa z kostola zachovali najmä kamenné múry a oblúky, tieto ruiny majú svoje jedinečné čaro. 

Ďalšou významnou budovou je Metropolitná bazilika Santa María la Antigua, ktorá sa budovala neuveriteľných 108 rokov – od roku 1688 do roku 1796, keď bola vysvätená. Patrí medzi najväčšie chrámy Strednej Ameriky, s rozmermi približne 63 × 33 metrov. Architektúra je mix baroka a neoklasicizmu. Fasáda má dve charakteristické veže zdobené perleťou, drevený strop a veľký hlavný oltár, ktorý kombinuje bohatú výzdobu a historické umenie. V roku 2019 bol slávnostne posvätený oltár za prítomnosti pápeža Františka počas Svetového dňa mládeže.

Kostol sa nachádza na námestí Plaza de la Indipendencia, čo je miesto, kde Panama v roku 1903 oficiálne vyhlásila svoju nezávislosť od Kolumbie. Okrem katedrály je tam aj mestská radnica a legendárny Hotel Central. V strede je príjemný park s fontánou, kde som si oddýchla. Dnes je námestie obľúbeným miestom na stretnutia a kultúrne podujatia.

Potom som zamierila na výbežok, kde je námestie Plaza de Francia. Toto námestie vzniklo na počesť francúzskych inžinierov a robotníkov, ktorí sa koncom 19. storočia pokúšali postaviť Panamský prieplav. Bohužiaľ, projekt bol neúspešný – nielen pre technické problémy, ale aj kvôli obrovským stratám na životoch spôsobených žltou zimnicou a maláriou. Uprostred námestia stojí obelisk so sochou kohúta (symbol Francúzska).

Zamierila som ešte na Paseo de las Bovedas. Je to pekná promenáda na okraji starého mesta Casco Viejo, ktorá kedysi slúžila ako vojenská pevnosť a väzenie. Dnes slúži na prechádzky a nachádzajú sa tam rôzne stánky so suvenírmi. Odtiaľ je krásny výhľad na oceán a modernú Panamu. Na konci som kúpila nejaké suveníry a zatelefonovala som do hotela, aby mi zavolali Uber.

Prišla so v bezpečí do hotela a šťastná, spokojná, stále krívajúca a hladná som sa vybrala do najbližšej reštaurácii. Bola to moja posledná večera na tomto výlete. Ako som ale neskôr zistila, s týmto jedlom nebolo všetko v poriadku, a celú noc pred 34 hodinovou cestou domov, čo som si mala oddýchnuť, som strávila na záchode.

Cesta domov po nevyspanej noci sa začala povinnou návštevou laboratória na Covid test kvôli prestupu v USA. Táto cesta bola vzhľadom na dĺžku a iné horeuvedené okolnosti najnáročnejšia, akú som kedy mala. Naozaj kombinácia 3 letov počas 34 hodín, ešte stále veľmi boľavého kolena a žalúdočných problémov veru nešla dokopy (: Nejak som to ale prežila. Potešilo ma počas prestávky medzi letmi v centre Amsterdamu stretnutie so Semi, Holanďankou, ktorú som stretla ešte v džungli v Monteverde v Kostarike.

Bezpečne som sa dostala do Viedne, kde som ale už odpadávala od únavy. Našťastie som sa za pomoci rodiny už autom šťastlivo dostala domov.

Myslela som si, že je už po všetkom, ale nebolo. O dva dni neskôr sa mi táto únavná a dlhá cesta ešte pripomenula v podobe nočnej bolesti hrdla a ranného pozitívneho domáceho testu na Covid. Na tých letiskách som sa vďaka únave ešte aj stihla aj nakaziť.

Záver bol síce náročný, ale celá cesta stála za to. Bol to veľmi pekný výlet, počas ktorého som mohla lepšie spoznať dve krajiny – Panamu a Kostariku. Videla som veľké množstvo zvierat, bola som na krásnych plážach a spoznala veľa skvelých ľudí, takže na celý výlet spomínam len v tom najlepšom.