Dnes ráno o 9:10 som sa mala pred mojím ubytovaním stretnúť s Nemkou, ktorá so mnou bola na včerajšej exkurzii na plantážach Boh a machoovm lese Mossy Forest. Trochu som si mohla konečne dlhšie pospať. Na raňajkách za mnou prišiel majiteľ penziónu a povedal mi, že musí ísť autom na ten smer a že nás tam odvezie. Veľmi milé od neho.  Keď prišla Nemka, rovno sme vyrazili. Vysadil nás na mieste, a ešte raz mi ukázal kadiaľ máme ísť hore. Najskôr sme išli cez normálny les. Ako sme stúpali, na stromoch začalo pribúdať viac a viac machu. Aj blata, pretože mach zadržiava vlhkosť.

Na rozdiel od včerajšieho Mossy Forest bolo toto miesta úplne autentické. Nebola tu vybudovaná žiadna drevená platforma, neplatilo sa tu vstupné a nikto tu nebol. O to viac to tu pôsobilo tajomnejšie napriek tomu, že nebola hmla, pri ktorej tento typ lesa vyzerá ešte lepšie. Niektoré miesta boli veľmi strmé, ale boli na nich prichytené laná alebo rozpadnuté rebríky.

Vyšli sme hore a prešli sme až k vlajke. Trošku sme si tu oddýchli.

Nazad sme chceli ísť tou istou cestou. Ako sme vchádzali do lesa, stretli sme skupinku turistov so sprievodcom, mladú rodinu s blonďavými deťmi a starší pár. Cestu dole sme si tiež ešte v tomto čudesnom lese poriadne vychutnali.

Zišli sme na hlavnú cestu a keďže v okolí Cameron Highlands nie je verejná doprava, chceli sme si zavolať Grab. Ale k dispozícii nebolo ani jedno auto. Skúšali sme aj stopovať, ale nikto nezastavil. Tak sme prešli pešo do najbližšej dediny Brinchang, a tam sa už na aplikácii objavilo auto, ktoré nás odviezlo do hlavnej dedinky Tanah Rata v Cameron Highlands.

S Nemkou sme sa rozlúčili a ja som si išla pozrieť druhú atrakciu dnešného dňa, čajové plantáže Bharat.

Chcela som tam ísť pešo. Veľa turistov to robí tak, že 5 km zídu dole k plantážam a späť si zavolajú Grab. Vošla som teda na asfaltovú cestu a začala som kráčať cez les. Sem tam okolo mňa prešlo auto. Po pár zákrutách uprostred ničoho zrazu vidím pri ceste ležať psa. Zbadal ma a zbystril. Musela by som prejsť vedľa neho. Chvíľu som čakala, či nepôjde preč, ale stále na mňa pozeral a podľa stojacich uší vyzeral dosť nahnevane. Nepáčilo sa mi to, a keďže tadiaľto chodí veľa malajských turistov, tak som skúsila stopovať. Možno budem mať väčšie šťastie ako ráno. Aj som mala. Zastavil mi sympatický Číňan a ten ma vysadil priamo pri plantážach.

Kúpila som si lístok a vošla som do areálu čajových plantáží. Predo mnou bol nádherný výhľad. Vyzeralo to tu ako v rozprávke.

Zišla som trochu nižšie, kde bola vyhliadková plošina. Bola tam aj ceduľa s výrezom na fotenie. Potom som prešla až úplne dole, kde som sa napojila na hlavnú cestu, kde chodilo golfové autíčko, ktoré prevážalo ľudí, ktorým sa nechcelo chodiť po plantážach pešo.

Dostala som sa až ku kaviarni. Tu ma najviac zaujali toalety. V Malajzii je pekné všetko, dokonca aj záchody. Kombinácia pestrých farieb a zeleného pozadia vyzerala fakt dobre.

Potom som sa išla ešte pozrieť k nápisu Cameron Valley Tea. Okolo cestičky boli rôzne inštalácie.

Hore bol výhľad na plantáže z opačnej strany. Stretla som tu turistov, s ktorými som sa dala do reči, a išli sme sa spolu pozrieť ešte na plantáže z opačnej strany. Tam sme mohli vidieť aj zberačov čajových lístkov a skleníky, kde sa pestuje zelenina. V Cameron Highlands sa totiž kvôli podnebiu všade pestuje zelenina a všade sú skleníky. Malajzia je z časti v tomto smere sebestačná. A musím uznať, že kvalita zeleniny bola naozaj neporovnateľné s tou európskou.

Vyšla som potom hore rovnakou cestou, akou som prišla, a autom s jedným milým malajským párom som sa dostala späť do dediny. Išla som sa najesť a zvyšok večera som už strávila na izbe. Ráno som išla na dlhší presun autobusom k najstaršiemu pralesu na svete Taman Negara.