Tak dnes prišiel pre mňa dlho očakávaný deň festivalu Thaipusam. Prvý krát som cestu do Malajzie plánovala už v roku 2020, ale vtedy plány prekazila pandémia. Vtedy som ale zistila, že sa v jaskyniach Batu pri Kuala Lumpur každoročne vo februári odohráva zvláštny festival.

Mala som to zapísané v mojich poznámkach o jednotlivých krajinách. Keď som potom o pár rokov neskôr plánovala túto cestu, našla som tieto poznámky, a uvidela tam aj zápis o festivale. Mala som už ale itinerár urobený. Pozrela som sa na ktorý deň pripadá tohtoročný sviatok Thaipusam. Vyšlo mi, že by to malo byť 11.februára. Výborne, to by som mala byť stále v Malajzii. Potom som pozrela do svojho predpripraveného itinerára a vidím, že 11. februára by som mala byť dokonca v Kuala Lumpur. Nestačím sa diviť, ako to takto presne mohlo vyjsť. Vyzerá to tak, že tento festival mi je naozaj súdený.

Festival Thaipusam v Kuala Lumpur je významný hinduistický festival, ktorý oslavuje tamilská komunita. Každý rok sem počas festivalu príde viac ako milión ľudí. Odohráva sa v jaskyniach Batu, kde si Indovia uctievajú lorda Murugana, hinduistického boha vojny. Mnohí účastníci nosia tzv. kavadis (ozdobné štruktúry), a majú na tele rôzne háčiky a piercingy na znak pokánia a oddanosti. Iní si oholia hlavu, chodia bosí a prinášajú do jaskyne mlieko ako formu obety.

Festival sa začína v nedeľu sprievodom z chrámu Sri Mahamariamman, kedy sa prináša do jaskyne socha. V pondelok príde sprievod so sochou do jaskýň a v utorok ráno je hlavná oslava. Tieto základné veci som sa dozvedela, keď som navštívila jaskyne Batu prvý deň môjho pobytu v Kuala Lumpur. Chcela som toto miesto totižto vidieť aj bez prebiehajúceho festivalu, keďže festival Thaipusam je jedna z najveľkolepejších kultúrnych udalostí v  Malajzii.

Informácie o tomto špeciálnom dni si môžete prečítať hocikde na internete. Ako to ale vyzeralo v skutočnosti? Tu je moja osobná skúsenosť!

Vstala som veľmi skoro, už okolo štvrtej. Deň predtým som viac oddychovala a bola som pozrieť len krásny chrám a indickú štvrť. K jaskyniam som Išla vlakom. Tam zatiaľ vyzeralo všetko normálne, akurát bolo viac Indov oblečených v žltom. Dnes dokonca boli lístky na vlak kvôli festivalu zadarmo.

Vystúpila som. Išla som hneď na odporúčané miesto pri rieke. Prešla som cez most pre peších a videla som nejakých ľudí kúpať sa.

Most, ktorý normálne slúži ako hlavná cesta bol uzavretý. Prechádzali ním sprievody. Najskôr som vôbec nechápala, o čo ide. Videla som, že si ľudia nechávali holiť hlavy, dokonca aj ženy. Potom si ich zatierali nejakým práškom. Pod mostom bol extrémny hluk z bubnov. Zrazu som videla hlúčik ľudí pri nejakom mužovi. Rezal si jazyk. Z tohto mi hneď na úvod festivalu prišlo zle.

Potom sa na druhom mieste zhromažďovali ďalší ľudia. Prišla som bližšie. Všetci pozerali na muža v tranze, ktorý mal na koži prichytené háčiky, a na nich boli zavesené laná. Za tie ho držal ďalší Ind. Všade naokolo sa ozýval strašne hlasný zvuk bubnov. Ako vysvitli prvé slnečné lúče, začalo byť horko. Muž s háčikmi sa začal vzpierať. Vyzeral ako divé zviera. Druhý muž ho ale pevne držal za laná. Koža sa mu nadvihovala od tela. Niekto mu podal hrubú cigáru. Muž to začal fajčiť a začal vyvracal oči. Vyzeral šialene. Do toho tam prišla nejaká žena, bola tiež v tranze. Tancovala pri ňom, on sa jej zrazu chytil za hlavu a v tom momente žena odpadla. Okolostojaci ľudia ju tam začali kriesiť. Odniesli ju preč ešte v bezvedomí.

Bubny boli tak silné, že mi až z toho miestami ostávalo nevoľno, tak som sa išla pozrieť na druhé odporúčané miesto, k bráne. A až tu som to celé začala chápať.

Po hlavnej uzavretej ceste prichádzali nové a nové sprievody. Každý sprievod mal vždy minimálne jedného muža, ktorý niesol konštrukciu kavadis. Niektoré kavadis boli ľahšie, iné ťažie. Dozvedela som sa, že bežne vážia medzi 20-30 kíl. Na kavadis bol zobrazený boh vojny, rôzne iné ozdoby a každá konštrukcia bola pokrytá pávími perami. Títo muži mali so sebou celé podporné tímy. Väčšinou to bola manželka, kamaráti, rodina a každý mal najatých vlastných bubeníkov, ktorí sú školení práve na túto príležitosť.

Muži s konštrukciami mali na tela veľa háčikov, ktoré boli na retiazkach vychádzajúcich zo spodnej časti konštrukcie. Boli tak prepojený s konštrukciou. Títo muži mali väčšinou prepichnuté aj tváre. Zvyčajne to boli ústa a jazyk.  Muži nesúci kavadis musia dlhé týždne predtým tým držať pôst. Musia mať striedmu vegetariánsku stravu a musia sa vyhýbať sexu, alkoholu a cigaretám. Taktiež sa musia často modliť k bohu Murganovi, aby im dal silu, aby zvládli tento náročný deň.

V tropickom teple a so zvukmi bubnov sa dostávali do tranzu. Začali divoko tancovať a točiť sa s celými konštrukciami. Vtedy prichádzali na pomoc kamaráti z podporného tímu, aby ich usmerňovali. Keď tancovali príliš divoko, s konštrukciami mohli zraniť okolostojacich ľudí. Pomocníci preto robili bariéru.

V sprievodoch bolo aj veľa ľudí, ktorí boli oblečení v žltom. Tí na hlave nosili krčahy s mliekom a väčšinou mali tiež prepichnuté ústa a jazyky. Bolo medzi nimi aj veľa žien. Všade bol veľmi špecifický smrad. Ako som neskôr zistila, tento smrad pochádzal z  prášku, ktorým si po oholení potierali hlavu. Niektorí muži v sprievodoch mali na chrbte na háčikoch dokonca zavesené ovocie.

Pre mužov, ktorí niesli kavadis bolo náročné stáť dlhšie na nohách a preto im podporný tím podsúval stoličky, aby si mohli miestami oddýchnuť. Všetky tieto sprievody sa pripravovali na mieste, kde som bola skoro ráno, pod mostom pri rieke. Prechádzali cez hlavnú cestu, cez bránu, pri ktorej som stála a potom čakali v zápche, aby sa dostali na schodisko s 272 schodmi, ktoré museli na záver prekonať.

Pre mužov s konštrukciami sa táto púť končila v hlavnej časti jaskyne po prekonaní schodov. Ľudia v žltom sa museli zaradiť ešte do dlhého radu, aby sa pomaličky približovali k soche, ktorá bola pár dní predtým dovezená do jaskýň. Pri soche sa pomodlili a na znak obety na ňu vyliali mlieko, ktoré celú dobu niesli na hlave.

Ja som sa ešte raz išla pozrieť pod most. Akurát tu pripravovali muža, ktorý išiel niesť extrémne ťažké kavadis. Najskôr pokojne sedel. Potom mu jeden muž poprepichoval kožu na chrbte háčikmi z konštrukcie. A vedľa už čakal šaman s oholenou hlavou a oranžovým plátnom zavinutým okolo tela. V ruke držal banán, v ktorom boli zapichnuté hrubé kovové šípy. Za zvukov silných bubnov chytil jednu ihlicu a prepichol mu jedno líce, ihla prešla cez ústa a zvnútra prepichol aj druhú stranu tváre. Potom chytil druhú ihlicu a išiel mu prepichnúť jazyk. To už sa mu tak jednoducho nedarilo, a na mužovi pod konštrukciou bolo vidieť, že trpí.  Potom muža postavili. Najskôr mu museli pomáhať pomocníci, ale po pár minútach sa dostal do tranzu a začal divoko tancovať.

Rozmýšľa som, či sa pôjdem pretlačiť aj ja hore do jaskyne. Rozhodnutie ale padlo rýchlo. Idem. Takúto šialenosť vidím asi len raz za život, tak musím využiť šancu a dostať sa všade, kde sa dá.

Išla som späť k jaskyniam a postavila som do rady. Išlo to strašne pomaly. Slnko pieklo, lialo zo mňa a miestami mi bolo dokonca na odpadnutie. Ale vždy som sa pozrela na tých mužov s ťažkými kavadis, a hneď som dostala ďalšiu energiu.

Pomaly sa mi podarilo prepracovať až na farebné schody. Tam už to išlo pomerne rýchlo, lebo tímy púšťali ľudí, keďže muži s kavadis si museli robiť veľké prestávky na oddych.

Vstúpila som do jaskýň. Videla som obrovský zástup ľudí s mliekom čakajúcich na obetu a tímy mužov s kavadis, totálne zničených, ale šťastných, sediacich na zemi. V očiach mali obrovskú úľavu po tom celodennom utrpení. Ich manželky pri nich hrdo pobehovali a pomáhali im dať sa dokopy.

Zistila som, že ak by boli muži stále v tranze aj tu, prišiel by za nimi šaman a ten by ich z tranzu dostal. Ja som ale videla už len normálnych mužov, ktorí zo seba dávali dole háčiky, ihly a ťažké konštrukcie, a ktorí boli na seba nesmierne hrdí.

Zišla som dole. Hneď mi padol do oči sprievod, ktorý som pozorovala pod mostom. Tak môj kamarát s extra ťažkou konštrukciou zvládol prísť až sem. A určite to zvládol vyjsť aj hore po schodoch do jaskyne. Ale to som už nevidela.

Prišla som na vlakovú stanicu. Čakalo tu veľa ľudí, ale všetci sme sa zázračne pomestili do prvého vlaku. Keď som vystúpila spolu s pár ďalšími cestujúcimi na stanici pri ubytovaní, ostalo mi trochu smutno. Týchto pár ľudí sa hneď rozpŕchlo na všetky smery a ja som sa zrazu ocitla medzi Malajcami a Číňanmi. Cítila som sa ako v inom vesmíre. To odkiaľ som prišla by nepochopil nikto, kto tam nebol.

Bola to jedna z najšialenejších vecí, akú som kedy v živote videla. A to som videla už veľa šialených vecí. Cítila som sa tak, že som bola toho súčasťou aj ja a teraz mi nikto nerozumie. Veľmi zvláštne. Bol to taký pocit nepríjemnej samoty.

Najedla som sa, prišla som na izbu, dala som si dlhú sprchu, zapla som si klimatizáciu a po zvyšok dňa som len spala a odpočívala, pretože som bola z toho všetkého taká vyčerpaná, ako keby som sama niesla kavadis.

Aj preto som mala posledný deň v Kuala Lumpur v pláne stráviť v príjemnom a tichom prostredí uprostred prírody, v botanickej záhrade.