Do Ipohu som prišla autobusom z Penangu. Všetky diaľkové autobusy zastavujú na stanici Meru Raya, ďalej od starého mesta. Problém to ale nie je, pretože z tohto terminálu každú pol hodinu odchádza autobus na lokálnu stanicu pri centra Medan Kids.

Od mesta Ipoh som nečakala nič špeciálne. Mala som predstavu, že to je hlučné a špinavé mesto, a jediné upravené miesta budú budhistické chrámy. Najkrajší chrám Kuil Kek Look Tong bol nanešťastie zavretý z dôvodu opráv, ale aj tak som dala tomuto mestu šancu a ostala som tu až 4 noci, čiže 3 celé dni, na rozdiel od väčšiny turistov, ktorí tu ostávajú iba jednu noc, ktorú využívajú ako medzizastávku na ceste z Penangu do Kuala Lumpur. A dobre som urobila. O program som naozaj nemala núdzu. Ako som aj neskôr zistila, už len samotné staré mesto Ipohu je veľmi zaujímavé. V tomto článku vám chcem ukázať, ako sa dá príjemne stráviť v tomto meste čas. Takže tu popisujem to, čo môžete v Ipohu vidieť a zažiť.

Ako prvé som si išla pozrieť známu uličku Concubine Lane. Išla som tam skoro ráno, kým nebola ešte preplnená. Concubine Lane založil v roku 1892 bohatý baník cínu menom Yao Tet Shin, ktorý túto oblasť neskôr daroval svojim trom manželkám. V Ipohu sú v skutočnosti tri historické uličky: Wife Lane, Concubine Lane a Second Concubine Lane. Každá bola údajne daná inej manželke alebo konkubíne Yao Tet Shin, ale najznámejšia z týchto uličiek sa stala práve Concubine Lane.

Concubine Lane bola v minulosti miestom, kde mali bohatí čínski obchodníci a britskí dôstojníci svoje milenky a druhé manželky. V určitom období bola táto ulica aj neslávne známa herňami, ópiovými salónmi a bordelmi, do ktorých chodili bohatí pracovníci z oblasti priemyslu ťažby cínu. Po úpadku cínového ťažobného priemyslu bola táto oblasť takmer úplne opustená, až kým ju v rámci projektu obnovy v roku 2000 nepremenili na turistickú atrakciu.

Pomaly som prešla celou ulicou. Teraz sa na nej nachádzajú miestne stánky s pouličným jedlom, kaviarne, butiky a obchody so suvenírmi, ktoré predávajú všetko od tradičného občerstvenia až po ručne vyrábané predmety. Budovy v Concubine Lane majú čínsky dizajn. Niektorí miestni dokonca veria, že v tejto uličke straší, pretože oblasť bola kedysi spájaná s tragickými milostnými príbehmi, zločinom a nekalými aktivitami.

Hneď po Concubine Lane som sa išla pozrieť do druhej historickej uličky Second Concubine Lane. Táto bola širšia, bola viac vyzdobená a na stenách bolo pekné street art. Bola som prekvapená, pretože som si myslela, že street art bolo v Malajzii výsadou len mesta Georgetown.

Náhodne som odbočila do malej uličky. Toto miesto bolo naozaj čarovné. Ulička vyzerala strašne stará, obrastená machom. Za rohom viseli korene stromov a vchádzalo sa z nej do malej kaviarne.

Potrebovala som si zameniť peniaze, a všetky dobre hodnotené zmenárne sa nachádzali za mostom v druhej časti centra mesta. Prešla som teda cez most. Pri rieke boli rybári. Prekvapila ma aj táto časť mesta. Všade boli pekné staré koloniálne budovy.

Peniaze som si zamenila za veľmi výhodný kurze a išla som sa pozrieť na uličku, ktorá bola na mapách označená, že sa na nej nachádza street art. Bola to dlhá ulica s peknými maľbami.

Poobede som sa ešte išla poprechádzať do starej časti. Z hlavnej ulice som odbočila do malej bočnej ulice. Prešla som skoro až nakoniec. Ale na pravej strane bola brána. Vošla som dnu. Ocitla som sa v rozprávke. Bol tu starý dom, z ktorého vyrastal strom. Steny boli obrastené koreňmi. Stará budova dokonca stále ešte slúži ako obchod. Aj okolie tohto miesta bolo pekné. Boli tu kaviarne a reštaurácie… a perfektná atmosféra.

Prešla som ešte k hodinovej veži. Ulička, ktorá k nej vedie je tiež veľmi pekne pomaľovaná hudobnými motívmi. Malajčania sa tu veľmi radi fotia. Pred hodinovou vežou bolo ešte jedno street art s motívom nápisu Ipoh.

Veža vysoká približne 15 metrov bola postavená na pamiatku Jamesa W. W. Bircha, prvého britského obyvateľa Peraku, ktorý bol v roku 1875 zavraždený miestnymi malajskými náčelníkmi. Veža obsahuje štyri panely zobrazujúce pokrok civilizácie s ilustráciami vplyvných historických osobností vrátane postáv ako Budha, Shakespeare a Darwin.

Podvečer som sa ešte išla pozrieť na japonské záhrady, ktoré sú trochu ďalej od centra, ale stále dostupné pešo. Prešla som okolo futbalového ihriska, veľkého hotela a dostala som sa až k mostu. Cestu som si chcela o pár metrov skrátiť a vošla som na pokosený trávnik. Zastala som, pretože som chcela urobiť fotku. A v tom cítim bolesť na nohách. Niečo ma štípalo. Pozriem dole a moje nohy boli plné veľkých jedovatých mravcov. Uskakujem na betón, striasam mravcov z nôh, tí sa bránili ešte agresívnejším bolestivým štípaním. Podarilo sa mi ich zbaviť. Nohy ma ešte chvíľu boleli, ale jed za chvíľu stratil svoju silu a bolesť ustála. Napriek tomu, že to tu niekedy nevyzerá ako v európskom meste, predsa len som v trópoch a jedovaté zvieratá sú všade. Odteraz v malajských mestách už len po chodníkoch.

Prešla som na druhú stranu mosta. Tu to vyzeralo tiež pekne. Všetko bolo vyzdobené a všade bolo čisto. Padli prvé kvapky dažďa, tak som sa na chvíľu schovala v reštaurácii. Silný lejak z toho ale zatiaľ nebol, tak som sa išla pozrieť do záhrad. Boli krásne. Na jazere plnom rýb si mohli ľudia požičať loďky a voziť sa.

Cez jazero boli postavené mostíky a altánky v japonskom štýle. Okolo jazera sa nachádzali záhrady s obrovskými starými stromami. Bola som tu dosť dlho a prechádzala som sa po týchto chodníkoch.

Keď už boli mraky príliš čierne, rýchlo som sa presunula do ubytovania. Stihla som.

Ipoh sa mi veľmi páčil. Ako som si myslela, že v meste nie je nič zaujímavé, veľmi som sa mýlila. Okrem starého mesta som potom navštívila aj iné zaujímavosti, kde som sa ale už musela dostať hromadnou dopravou. Prvým takýmto miestom bola opustená dedina Papan Heritage Village.