Druhý deň v Singapure som najskôr strávila v Haji Lane a v indickej štvrti, a potom som sa presunula k parku Fort Canning. Fort Canning Park je jedným z najhistorickejších parkov v Singapure, ktorý sa nachádza v centre mesta. A keďže spája históriu, kultúru a prírodu, je obľúbeným miestom pre miestnych obyvateľov a turistov.

Chcela som tu nájsť zvláštne špirálové schody, ktoré sú súčasťou starého tunela. Toto miesto som videla na fotkách a vyzeralo veľmi fotogenicky. Vkročila som do parku a ani neviem ako, zrazu som sa ocitla práve na týchto špirálových schodoch. Zišla som dole a neverila som vlastným očiam. Ako.. vedela som, že toto miesto je populárne, ale nie až takto. Ľudia tu stáli vyše hodiny v rade, aby sa dostali na rad na fotku na schodoch. V rade čakali prevažne aziati, ale videla som aj jednu skupinku európskych turistov. Pýtala som sa ich, či tu naozaj stoja na fotku a začali sa strešne smiať, že áno. Robili si z toho srandu, akože čistá recesia. No, ja som taká šialená nebola a radšej som sa išla pozrieť aj na iné miesta v tomto parku.

Už v 14. storočí dávno pred príchodom Britov, bolo toto miesto sídlom malajských kráľov vrátane Sang Nila Utama, zakladateľa Singapuru. Briti postavili Fort Canning v roku 1859 ako obrannú pevnosť, ale počas druhej svetovej vojny sa stala vojenským veliteľským centrom. Dnes je park Fort Canning pekným miestom so záhradami, pamiatkami a priestormi na podujatia, kde sa konajú koncerty, festivaly a dokonca aj svadby.

Vyšla som hore a zbadala som starodávnu bránu, ktorá patrila k pevnosti. Veľmi sa mi páčilo, že starodávna brána bola zasadená do tohto krásneho tropického prostredia.

Rozhodla som sa že kopec zídem dole z opačnej strany, kde bola na mapách naznačená nejaká fontánka. Dostala som sa až na exteriérový eskalátor, ktorý tu bol vybudovaný kvôli bezbariérovému prístupu. Zišla som dole a tu ma čakalo obrovské prekvapenie.

Nachádzali sa tu krásne fontány s hinduistickými prvkami. Tieto Zakázané pramene (preložený názov) sú umiestnené na rovnakom mieste, na ktorom sa kedysi nachádzali kúpele patriace starobylému palácu.

Keď sem v roku 1819 prišli Briti, z týchto kúpeľov už nezostalo nič. Našli však dostatok čistej vody vytekajúcej zo Zakázaného prameňa. Neskôr jedna východoindická spoločnosť na tomto mieste postavila akvadukt, ktorý mal odvádzať sladkú vodu smerom k rieke Singapur na úpätí kopca. Voda sa uchovávala v nádržiach pozdĺž brehu rieky, kde sa zhromažďovali prichádzajúce lode. Dostupnosť čistej vody urobila prístav ešte atraktívnejším pre kotvenie lodí, čo prispelo k vzostupu Singapuru ako obchodného prístavu. Do roku 1830 však spotreba vody presiahla kapacitu prameňa. Na úpätí kopca boli aj vykopané studne, čo spôsobilo, že prameň vyschol.

Bola som tu úplne sama. Až som tomu nechcela veriť. V tuneli čakali davy ľudí niekedy až hodiny na to, aby si urobili fotku na schodoch a na tomto krásnom rozprávkovom mieste nebol vôbec nikto. Bol tu strašný pokoj. Bolo počuť len šumenie vody z rôznych fontán a vtákov na stromoch. Začalo sa ale veľmi zmrákať. Všetko  nasvedčovalo tomu, že bude strašná prietrž mračien.

Musela som teda opustiť toto pekné miesto a zrýchlila som do kroku, aj keď v Singapure je to ťažké. Zišla som dole z týchto záhrad a čakalo ma ďalšie prekvapenie – voľne pobehujúci kohúti. Vtedy som ešte nevedela že kohúti pobehujú v celom Singapure. Tento malý štát ma naozaj  udivoval stále viac a viac.

Čakala ma posledná časť dnešného dňa, promenáda okolo rieky. Vošla som do podchodu, ktorý bol z oboch strán tak krásne pomaľovaný street artom, že som sa musela pri každej maľbe pozastaviť.

Dostala som sa až na uličku plnú reštaurácií, odkiaľ bolo dobre vidieť mrakodrapy. Z druhej strany boli aj pekné farebné domčeky. V kontraste s tmavými mrakmi celá scenéria vyzeralo naozaj zaujímavo.

Zrýchľovala som. Ešte pred lejakom som sa chcela dostať na autobusovú zastávku. Potrebovala som sa dostať na druhú stranu rieky do parku, tak som prešla cez Andersonov most. Myslela som si, že na autobusovú zastávku prejdem už veľmi rýchlo, keďže mraky sa veľmi rýchlo približovali. Ale nie. Samozrejme, že som sa musela pristaviť aj pri veľkých lesklých guliach ktoré boli len tak zasadené do parku. Už ma tu naozaj nič neprekvapí.

Stihla som prísť na autobusovú zastávku. Autobus prišiel asi za minútu. Nasadla som a v tom sa strhol obrovský tropický lejak. Bola som rada, že sedím v autobuse a dúfala som, že kým budem vystupovať, tak to prejde. Neprešlo. Páčilo sa mi ale, ako boli šoféri ohľaduplní k ľuďom. Aj keď bolo na zastávkach pristavených viacero autobusov, šofér vždy pekne počkal kým odídu tie predošlé, aby mohli ľudia vysadnúť z autobusu rovno pod striešku. Vysadla som aj ja, a pomaly som prechádzala popod strechy, a takto som sa dostala až kúsok od ubytovania. Konečne sa vonku aspoň trochu ochladilo, tieto dva posledné dni boli veľmi horúce.

Bol to dlhý deň a na jeho konci bol môj pobyt v Singapure práve v polovici a ja som sa už tešila na prehliadku čínskej štvrte, centra s mrakodrapmi, a potom podvečer aj na najznámejšiu atrakciu v meste, Garden by the bay.