Keďže mám rada botanické záhrady, na tento deň som sa tešila. Bola som pomerne dosť unavená po včerajšom náročnom dni, kedy som bola ráno na kopci Penang hill a poobede som si ešte bola pozrieť chrám Kek Lok Si, tak som si tu chcela fyzicky oddýchnuť. Išla som sem autobusom, ktorý ale nejde až k bráne, musela som ešte asi 20 minút prejsť pešo.

Táto botanická záhrada v Penangu bola založená v roku 1884. Založil ju Charles Curtis, britský botanik, počas koloniálnej éry a pôvodne sa používala ako výskumné miesto pre komerčné plodiny. Dnes slúži aj na rekreačné účely pre domácich obyvateľov a vstup do nej je bezplatný.

Pred záhradou sa nachádzajú vodné nádrže, v ktorých rastú obrovské lekná. Tieto lekná dokážu udržať aj menšie dieťa.

Prešla som cez vchod a zamierila som si najskôr pozrieť záhrady na pravej strane. Najskôr som mala trochu divný pocit, pretože tu skoro nikto nebol. Spoločnosť mi robil iba veľký varan, ktorý sa ma vôbec nebál.

Vyšla som von zo záhrad a prešla som ponad rieku. Pri nej rástol strom s megaveľkým kmeňom. Veľkosť sa dá posúdiť podľa lavičky, ktorá je umiestnená vedľa neho. Vedľa nej boli uzavreté záhrady, ktoré sa otvárali iba počas vymedzených hodín. Všimla som si, že sa tu nachádzajú veľké skupiny makakov a nejakí voľne pobehujúci psíci.

Tak som prešla na druhú stranu na hlavnú cestu a pridala som sa nachvíľu k dvom domácim pánom. Tí mi povedali, že tieto menšie makaky nie sú zlé, ale vyššie žijú veľké a tie môžu byť agresívne. No, táto informácia ma veľmi utešila.

Na konci tejto cesty bola skrytá odbočka so schodmi smerom dole. Všimla som si ceduľu s výstrahami.  Výstrahy boli asi na potenciálne baktérie a vírusy, ktoré sa môžu objaviť vo vode alebo v bahne. Toto miesto vyzeralo naozaj zaujímavo, ale nebol tu vôbec nikto, tak som mala trochu rešpekt, aby som tam išla úplne sama.

Okolo išli nejakí aziati, tak som sa ich spýtala, či by sa so mnou nešli pozrieť, čo je dole. Tí vôbec nechápali, čo od nich chcem. (: Haha, nejaké dievča stojí pri odbočke s výstrahami a volá ich dole. Našťastie išiel okolo o chvíľu aj poľský párik a tí už boli dobrodružnejší. Dobre sme sa najskôr porozprávali o našich cestách a potom sme sa išli pozrieť na toto záhadné miesto.

Po chvíli sme všetci traja skonštatovali, že je to asi jedno z najkrajších miest v celom parku. Pri rieke viedla rozprávková cestička, okolo boli lavičky, a všetko bolo zarastené.

Prešli sme až nakoniec a bol tam starý, machom obrastený most cez rieku. Toto miesto vyzeralo tak dobre, že bolo až strašidelné. Názov tejto záhrady podľa mapy bol Secret garden a naozaj bola tajná. Nikto sem za celú dobu neprišiel.

Potom sme sa s Poliakmi rozlúčili, vymenili si kontakty a každý išiel po svojom. Ja som si išla pozrieť druhú časť parku.

Prešla som okolo palmových záhrad a veľkého stromu, ktorému z haluzí vychádzajú korene, ktoré spúšťa na zem. Potom som odbočila na chodník, ktorý viedol až k jazierku s leknami. Toto miesto bol tiež veľmi pekné. Odtiaľto sa dalo prejsť cez normálnu džungľu asi 500 metrovým chodníkom. Išla som teda tam. Bolo to tu naozaj úžasné. Všade dookola bolo počuť neutíchajúce hlasné zvuky džungle, ktoré tak milujem. Problém bol, že sa chodník veľmi šmýkal, tak som musela ísť pomaly. Keď som sa dostala z pralesného chodníka na otvorené priestranstvo, videla som, že ťažké mraky, ktoré sa začali nad Penangom poobede kumulovať, sa už farbili do čierna. Znamenalo to prichádzajúci tropický lejak.

Už som mala aj tak namierené smerom von, tak som zrýchlila. V tom som ale zbadala nenápadnú odbočku. Po predošlej skúsenosti mi ju bolo ľúto len tak vynechať. Zabočila som tam a zišla dole schodmi. Ocitla som sa medzi lianami. Krásnymi hrubými zamotanými lianami. Bola som fakt šťastná, že som mohla náhodne objaviť aj takéto krásne miesto.

Vyšla som opäť hore a mraky boli ešte černejšie. Teraz som to zvládla už von na jedenkrát bez zastavenia. Ponáhľala som sa na autobusovú zastávku, cestou som si ešte rýchlo kúpila kokosový orech, pretože som bola strašne smädná, a prišla som na zástavku v minúte, kedy začali padať prvé kvapky. V tom prišiel autobus. Keď som si do neho sadla, prišla tá očakávaná prietrž mračien. Lialo ako z krhly, ale mne to už nevadilo, pretože plán na dnešný deň bol splnený. Až nad mieru. Ďalší deň som ešte ostala v Georgetown a potom som išla preskúmať ďalšie mesto v Malajzii – podceňovaný Ipoh, kde som plánovala ostať tri celé dni.