V noci mi niečo dupalo pred bungalovom na terase. Vždy keď som sa postavila a otvorila som dvere, nič tam nebolo. Už som za to začala viniť nejaké temné sily (:  Na raňajkách mi ale pani majiteľka tieto temné sily objasnila. V noci prišli na pozemok diviaci a celkom slušne im doryli záhradu. Takže to boli tie dupoty na terase.

Počas raňajok som si išla doložiť toast na tanier a periférne vidím, že sa k stolu približoval od rieky nejaký pes. Otočím sa a vidím veľkého makaka. Bežím k stolu pre telefón, našťastie som dobehla skôr. Makak sa nahnevane pozeral, pretože pani domáca mu stihla skryť aj banány, ktoré ho na stole zlákali.

Zároveň sa majitelia pohoršovali, že takto blízko sem makaky ešte neprišli, že vždy ostávajú len na stromoch. A že dokonca teraz ráno musí niekde lietať orol, pretože k nim na pozemok neprišli sliepky od susedov, ktoré sa sem bežne chodia kŕmiť, ale ostali niekde ukryté. Boli to veľmi dobrí ľudia milujúci prírodu.

Pán robil vyše 30 rokov rangera v Taman Negara. Pred domom mal stolík s otlačkami stôp rôznych zvierat, ktoré videl v parku. Videl dokonca 4 malajských tigrov. Rozpovedal mi aj príbeh, ako sa cez rieku kúsok od ich pozemku prebrodili slony. Bál sa o svoj dom, tak pustil svetlice na odplašenie. Dokonca mi aj išiel ukázať miesto, kde rástli kedysi banánovníky, ale slony ich polámali. Po týchto zaujímavých historkách som sa vydala do dediny, preplavila som sa cez rieku a vydala sa na samostatný trek cez prales. Včera som bola na spoločnom výlete loďkou na pekné kaskády a dnes som si chcela deň užiť sama.

Taman Negara je prales v pevninskej časti Malajzie. Jeho vek sa odhaduje na 130 miliónov rokov, čo z neho robí jeden z najstarších tropických dažďových pralesov na svete, dokonca je starší ako Amazonka! Park pokrýva až 4 343 štvorcových kilometrov. V Taman Negara žijú, okrem spomínaných slonov a tigrov, aj tapíry, leopardy, medvede a vzácne nosorožce sumatranské. Najdlhšia túra, ktorá sa dá zorganizovať so sprievodcom je na Gunung Tahan. Je to zároveň aj najvyšší vrch Malajského polostrova s výškou 2 187 metrov. Park je stále domovom malajzijských domorodých komunít Orang Asli, najmä ľudí z komunít Batek a Semai, ktorí stále praktizujú tradičný životný štýl.

Teraz sú vytýčené iba niektoré trasy, cez ktoré môžu chodiť turisti samostatne. Ak chcete ísť na iné miesta, musíte mať sprievodcu. Dnes som si teda chcela pozrieť prales zo všetkých ciest, na ktoré som mala povolený prístup. Dlhšie 2-dňové túry so sprievodcom sa ešte nedali robiť, pretože bol koniec obdobia dažďov.

Symbolické vstupné do národného parku som si nemusela kupovať, pretože som ho už mala kúpené zo včera. Svoju dnešnú púť som začala pri oficiálnom vstupe do národného parku pri krásnom rezorte umiestnenom v pralese, Mutiara. Vošla som do lesa. V spodnej časti boli všade vytvorené drevené platformy.

Išla som najskôr pozdĺž rieky a odbočila som na malý okruh, kde bol veľmi pekný les. Potom som sa vrátila na hlavnú cestu a pokračovala som smerom k visutému mostu. Cestou som narazila na takýto obrovský strom. Nebol ale ani zďaleka taký veľký, aký som videla včera.

Stúpala som v tom teple a 100% veľkosti stále vyššie a vyššie po schodoch v rámci platforiem smerom k visutému mostu. V Taman Negara bol totižto postavený jeden z najdlhších visutých mostov na svete, tzv. canopy walk, ktorý meria 530 metrov a ponúka úžasné výhľady na džungľu zo 40 metrov nad zemou. Nanešťastie je tento most už niekoľko mesiacov uzavretý kvôli poškodeniu. Pozrela som si aspoň jeho začiatok a pokračovala som ďalej po platformách smerom k vrchu Bukit Teresek.

Najskôr viedla platforma po rovine a potom začala stúpať. Napriek tomu, že som na túry zvyknutá, tento výstup bol veľmi náročný vzhľadom na poveternostné podmienky. Prišla som po križovatku, ku ktorej som sa mala v pláne vrátiť a pokračovať druhou cestou smerom k Lubuk Simpon. Videla som, že táto cesta už nebude na platformách.

Ale v tomto bode som musela stúpať ešte vyššie smerom k vrchu Bukit Teresek. Liali zo mňa vodopády, ale ako som pozorovala ostatných turistov, nebola som v tom sama. Najskôr som sa dostala na prvé otvorené miesto, kde končila drevená platforma.

Tam som si chvíľu oddýchla a na vrchol som sa dostala normálnou lesnou cestou. Toto bola veľmi pekná časť, stúpalo sa len mierne a okolitý les vyzeral magicky. Tak, a konečne som sa ocitla na vrchu. Bol tu výhľad na národný park. Urobila som nejaké fotky, odfotila som aj nemecký pár na jednorazový fotoaparát, čo bola naozaj veľmi veľká zodpovednosť (: Za chvíľku sa tam objavil dokonca aj Ír so včerajšieho výletu. Tak sme si vymenili nejaké skúsenosti z dnešného dňa a rozišli sme sa každý svojou cestou. Ja som sa zase dostala na križovatku a odbočila som na lesnú cestu smerom na spomínané miesto pri rieke, Lubuk Simpon. Ír sa odtiaľ akurát vrátil, tak som si myslela, že to je tiež populárna cesta, kde bude viac ľudí.

Najskôr som sa tešila, že konečne idem normálnou džungľovou cestou. Ale po chvíli som pochopila, že tadiaľto asi veľa ľudí chodiť nebude. Cesta pomerne prudko klesala dole, takže čím nižšie som bola, tým bolo pomýšľanie na návrat na populárnu platformovú cestu vzdialenejšie. Zatiaľ som nestretla nikoho a už som išla asi 20 minút.

Začali ma už napádať rôzne veci, ako napríklad výstraha pri vstupe do národného parku o tom, aby človek nechodil sám a historky z pralesa, ktoré mi rozprával domáci. Potom som rozmýšľala, že ak sa mi tu niečo stane, či vlastne vôbec niekto vie, že som práve na tomto chodníku. Kráčala som ale ďalej. Podľa mapy a GPS som bola uprostred cesty. Teraz to bolo ďaleko aj vpred aj vzad. Nebolo počuť žiadne iné zvuky, ako zvuky džungle. Okolo mňa nebolo ani živej duše a podľa GPS som postupovala pomalšie, ako by som očakávala.

Zafúkal vietor, a zrazu som počula všade okolo mňa zvuky. Znelo to, ako keby som bola obklopená divými zvieratami, ktoré ma prenasledovali. Pozerala som všade okolo mňa do hustého porastu, ale nič som nevidela. Srdce mi bilo ako o závody, tak som zrýchlila, ako sa dalo.

Po pár metroch som tie zvuky počula znova. V tejto chvíli mi naozaj nebolo všetko jedno. Rozmýšľala som, čo to ten majiteľ môjho ubytovania presne hovoril o tých divých zvieratách. Niekedy som dokonca mala pocit, že sú to ľudské kroky, čo by v určitých prípadoch bolo asi ešte horšie. Začala som si pospevovať, ako to robíme v slovenských horách.

Zrazu zafúkal silnejšie vietor a zo stromov začalo padať lístie. Listy boli veľké a vtedy som pochopila, že práve oni boli príčinou tých strašidelných zvukov. Trochu mi odľahlo, ale už som strašne chcela byť na mieste. Očakávala som, že by tam mohli byť aj iní turisti a hlavne, z Lubuk Simpon vedie krátka pohodlná platforma, ktorou sa dá popri rieke dostať k hlavnému vstupu do národného parku, odkiaľ som začínala. Takže bola šanca, že veľa ľudí príde práve tadiaľto.

Prešla som cez koryto malého potoka a za ním začínala časť s blatom. Ale bola som už len kúsok od rieky, tak zo mňa pomaly začal opadávať tak nepríjemný strach. Za chvíľku som zbadala na konci cestičky platformu. Tak, už je dobre. Už som od Lubuk Simpon iba kúsok. Aj tak bolo. Po pár minútach som sa dostala na toto rozprávkovo krásne miesto pri rieke. Nebol tu nikto, ale bol tu cítiť veľký pokoj. Už som sa nebála, a toto miesto som si užila. Rieka pomaly plynula, vtáci okolo mňa spievali, vo vode boli ryby, a po jemnom vetríku zo všetkých stromov pomaly padalo do vody lístie, ktoré prúd unášal preč.

Vydala som sa na posledný úsek po platforme smerom k centrále parku. O chvíľu som konečne stretla prvých turistov, starší pár. Prehodili sme zopár slov a ja som veľmi pomaly kráčala cez les. Možno uvidím nejaký hmyz. Zrazu sa niečo mihlo v tráve. Bol to krásny červený had s čiernym pásom. Ale zaliezol tak rýchlo, že som ho ani nestihla zvečniť. Prišla som na veľkú peknú lúku, z ktorej bolo už vidieť luxusný rezort Mutiara uprostred národného parku, ktorý je hneď vedľa hlavného vstupu do parku.

Zišla som dole po schodoch k rieke a z loďky mi už veselo kýval pán, ktorý vozil ľudí hore-dole z jedného brehu na druhý, z národného parku do dediny Kuala Tahun so všetkými reštauráciami a ubytovaniami. Previezla som sa na druhú stranu. Išla som sa najesť do lokálnej reštaurácie a vrátila som sa spať do ubytovania. Tento deň sa mi veľmi páčil, keďže som bola celý deň v prírode. Zažila som aj riadny adrenalín, ale všetko dobre dopadlo. Dobre som sa vyspala za neutíchajúcich zvukov džungle.

Na druhý deň ráno som si dala posledné raňajky na tomto krásnom mieste, urobila som si spomienkové fotky s majiteľmi a pán ma odviezol na autobusovú stanicu.

Tam som opäť stretla svojho írskeho kamaráta. Išla som najskôr minivanom do mesta Jerantut a tam som na autobusovej stanici prestúpila na normálny autobus, ktorý ma odviezol na severnú stanicu hlavného mesta Malajzie, Kuala Lumpur.