Ako som napísala v predchádzajúcom článku, svoju mesačnú cestu po Malajzii som začala na ostrove Langkawi. Prišlo mi to najvhodnejšie, pretože som si tu chcela trochu oddýchnuť po lete a aklimatizovať sa na nové prostredie. Z piatich celých dní som štyri iba spala a odpočívala na pláži, a jeden deň som išla na výlet. Skybridge a najkrajšie vodopády na Langkawi Telaga Tujuh (alebo Seven Wells) som si nechcela nechať ujsť.

S týmito miestami sa spája ešte jedna zaujímavosť, ktorú som predtým nevedela. Lanovka vedúca na Skybridge je najstrmšia lanovka na svete. A vlastne dobre, že som to nevedela. Ako je o mne známe, nemám totižto rada výšky na akejkoľvek nestabilnej človekom vytvorenej štruktúre. To znamená, že vysoké hory mi nevadia, ale najväčším postrachom sú pre mňa práve rebríky, lanovky, veže, ako bola napríklad tá na Srí Lanke alebo konštrukcia na Levej skale.

Do areálu nejde žiadna hromadná doprava. Išla som tam preto so spoločnosťou Grab, čo je malajský Uber. V rovnaký deň chceli ísť ešte ďalší 3 ľudia z môjho ubytovania, tak sme išli všetci spolu ráno autom. Prvé, čo ma pozitívne prekvapilo, bol areál pred kasou, kde sa predávali vstupenky. Bolo tam malé jazierko s leknami a okolo boli farebné domčeky. Vyzeralo to tam ako v rozprávke. To som ešte netušila, že celá Malajzia je takto pekne upravená.

Kúpila som si lístok. Na výber je viacero možností, podľa toho, na aké atrakcie chcete ísť. Ja som si zvolila len kombináciu lanovky a Skybridge. Niekedy sa pri pokladni vytvárajú dlhé rady, tak vám odporúčam kúpiť lístok online cez túto stránku.

Pri lanovke našťastie nebol dlhý rad, pretože bolo ešte stále málo hodín. Nasadla som do kabínky. Spolu so mnou tu bola ešte jedna Američanka, starší rakúsky pár a dvaja malajský zamestnanci lanovky. O pár minút sme začali stúpať do obrovskej výšky a ja som zrazu pochopila, čo vlastne znamená najstrmšia lanovka na svete, konkrétne so sklonom 42°. Miestami je kabínka až 70 metrov nad korunami vysokých džungľových stromov.

Najstrašidelnejšie je, že vrchol hory je taký strmý, že nebolo možné postaviť žiadny pilier medzi spodnou a vrchnou stanicou, takže sa táto lanovka pýši aj statusom lanovky s najdlhším úsekom bez oporných pilierov, skoro 1 km. Takže vás drží obrovské lano, ktoré je zavesené len na dvoch bodoch.

Začala som sa báť. Dokonca veľmi. Predstava, že som zavesená niekde v Malajzii 100 metrov nad zemou na lane mi nerobila dobre. Videl to rakúsky pár a snažil sa ma utešiť. Aj sa im to podarilo. Pán povedal, že je to úplne bezpečné, a že to stavala rakúska firma. Ukázal mi dokonca štítok v kabínke, kde bol tento údaj. Tak mi naozaj padol kameň zo srdca, pretože Rakúšanom v týchto veciach verím. Do rozhovoru sa pridali aj pracovníci, ktorý povedali, že raz do týždňa je revízia, a raz za dva roky sa vymieňajú všetky komponenty lanovky. Povedala som si teda, že keď som zvládla extrémnu lanovku v gruzínskej Chiature, zvládnem aj túto. Snažila som sa si teda zvyšok cesty ako tak užiť.

Keď sme sa dostali na hornú stanicu, pochopila som, že ešte nemám vyhrané. Na tejto stanici sa dalo vystúpiť a pozrieť si výhľad. Bola tu aj socha orla, symbol Langkawi, s plošinou na fotenie, ale za túto atrakciu je potrebné vopred zaplatiť.  Pozrela som si teda výhľad a pokračovala som k druhej časti, pretože lanovka pokračuje na druhý kopec. Táto časť je kratšia a spája dva vrcholy hôr. Zaujímavé. Nasadla som teda do kabínky, tentokrát som tu už nemala rakúsky pár, ale aspoň som si spomínala na ich utešujúce slová o rakúskej firme. Za pár minút som bola hore a čakala ma čerešnička na torte, Sky Bridge.

K mostu sa treba dostať po dlhších schodoch, pre starších ľudí je tu ale vybudovaná aj pozemná lanovka. Sky Bridge je veľmi zaujímavý už na pohľad. Po lanovke mi pripadal dokonca veľmi bezpečný. (: Prešla som sa po ňom a obdivovala som pekné výhľady. Z mosta je aj celkom zaujímavý pohľad na druhú časť lanovky.

Potom som sa išla ešte pozrieť na jedno vyhliadkové miesto nad hornou stanicou lanovky. Odtiaľto bolo vidno pekne pobrežie s malými ostrovčekmi a aj pláž Pantai Cenang. Sen ma prišli pozrieť aj miestne makaky, ktoré sú zvyknuté, že od ľudí dostávajú nejaké jedlo.

Čakala ma cesta dole, ale už som sa nebála. Užívala som si výhľady na okolie a na druhom úseku lanovky som si urobila na pamiatku video.

Keď som zišla dole, vydýchla som si a hneď som zamierila smerom k vodopádom Telaga Tujuh alebo Seven Wells, ktorú sú vzdialené asi 15 chôdzou od lanovky. Tu som sa stretla aj s Angličanmi z hotela, s ktorými som išla autom, tak sme išli spolu. Zaplatili sme malé vstupné a po nekonečných schodoch, ktoré sú v trópoch ešte nekončenejšie sme vyšli až k hornej časti vodopádu. Vyzeralo to tu naozaj pekne. V skalách nad vodopádom sa vytvárali malé jazierka, v ktorých sa dalo kúpať. Nad vodopádom bol pekný okrúhly mostík a na brehu boli vybudované altánky.

Išli sme sa pozrieť aj vyššie k tzv. Blue Lagoon. Cesta už nevedie po platformách, ale cez normálnu džungľu. Veľmi som sa tešila, pretože po rokoch som bola konečne opäť v dažďovom lese juhovýchodnej Ázie. Les bol krásny a asi za 20 minút sme boli pri lagúne. Je to malé jazierko s čistou vodou. Angličania sa okúpali, ja som zatiaľ odpočívala na kameni a počúvala zvuky džungle. Vrátili sme sa dole, dali sme si nejaké chladené nápoje a zavolali sme si Grab.

Bol to pekný deň, v ktorom som zažila aj trošku adrenalínu, užila som si pekné výhľady a pobyt v džungli. Ak ste na Langkawi, určite vám Sky Bridge odporúčam navštíviť, aj keď sa nejedná o najlacnejšiu atrakciu. Nasledujúci deň som len odpočívala a potom ma čakal presun do malajského mesta Penang.