Mesto Čiatura ma maximálne zaujalo už na základe fotiek, ktoré som videla doma. Dalo by sa opísať ako mesto, kde sa zastavil čas. A realita bola dokonca oveľa fascinujúcejšia.

Po návšteve regiónu Svaneti som sa na dva posledné dni pred odletom vrátila späť do Kutaisi. Ubytovala som sa v rovnakom penzióne, ako na začiatku môjho gruzínskeho dobrodružstva – ubytovanie Reza. Tam som poprosila priateľského majiteľa, či by ma nemohol do Čiatura odviezť. Dohodli sme sa k spokojnosti oboch a na druhý deň ráno sme vyrazili na celodenný výlet do mesta starých banských lanoviek.

Cestou sme sa zastavili ešte na jednom zaujímavom mieste – Kacchijský sloup (Katskhi pillar). Toto miesto zostáva jednou z najzáhadnejších pamiatok Gruzínska, pretože ostáva záhadou, ako ho postavili na takom vysokom brale bez pomoci moderných zariadení. Poloha a výška stĺpa Katskhi sa ukázali ako ideálne prostredie pre mníchov, ktorí sa chceli izolovať od zvyšku sveta a zasvätiť svoj život Bohu. Podobné kláštory sa stavali na blízkom východe. Kláštor bol dlho prázdny, ale v roku 1990 sa miestny mních Maxime Qavtaradze rozhodol toto miesto oživiť.

Po dokončení rekonštrukcie sa sem vrátil kláštorný život. Výstup je však od roku 2018 zakázaný, s výnimkou mníchov, ktorí tu bývajú. Pre pohodlnejší výstup sem bol nainštalovaný 40-metrový železný rebrík, známy ako „rebrík do neba“. Výstup po rebríku trvá asi 20 minút.

Maxime Qavtaradze žije na vrchole už viac ako 25 rokov v samote a tichu, a zvyčajne len raz alebo dvakrát týždenne zostupuje dole, aby sa zúčastnil na bohoslužbách.

Po návšteve tohto zaujímavého miesta sme pokračovali ďalej v ceste. Čiatura už bola blízko. Zrazu sa predo mnou zjavili staré sovietske paneláky, ktoré boli už vo veľmi zlom stave. Konečne sme tu. Čiatura v plnej „kráse“.

Čiatura leží v hlbokom údolí na južnom úpätí Veľkého Kaukazu. Je jednou z najväčších oblastí na ťažbu mangánu na svete. Táto ruda sa tu ťaží od roku 1879. Takmer 4000 baníkov pracovalo 18 hodín denne a počas ruskej revolúcie prevzal toto banícke mesto Stalin. Bane v okolitých kopcoch sú prepojené lanovkami. Prvá lanovka bola v Chiature postavená v roku 1954 a bola tu aj prvá ťažká ​​obojstranná lanovka v celom Sovietskom zväze. Táto lanovka spájala centrum mesta s priemyselnou štvrťou, pretože kvôli extrémne strmému údoliu rieky trávili robotníci veľa času chôdzou z mesta do baní. Po prvej lanovke bolo neskôr dobudovaných ďalších 20. Bol to jeden rozsiahly lanovkový systém na prepravu robotníkov.

Tak, čo treba spraviť, keď sa nachádzate na mieste, kde vám nad hlavou tíško kývajú takéto hrdzavé oceľové rakvy? Áno, správne. Treba sa na nich odviezť. S majiteľom ubytovania Rezom sme teda hneď zamierali k veľmi dobre vyzerajúcemu kúsku. Pracovníci lanovky mali zrovna obednú prestávku, tak sme chvíľku čakali pri vstupe. Ale popravde, toto miesto som si hneď zamilovala kvôli svojej autenticite. Bolo to naozaj ako vystrihnuté z nejakého veľmi starého socialistického filmu. Všetko, nielen lanovka, ale aj samotná budova a pracovníci.

Po pár minútach pristavili lanovku k nám. Nebolo mi všetko jedno. Tá lanovky z blízka vyzerala ešte horšie a všimla som si aj diery na podlahe. Upokojila som sa ale v momente, keď som zistila, že každá lanovka má svojho sprievodcu.

A takto to nejako vyzeralo vo vnútri počas jazdy. Bol to naozaj zážitok. Cestou hore som od strachu ani nedýchala. Vlastne, celá táto situácia bola dosť sureálna.

O pár minút strachu sme boli hore. Prešli sme okolo veľmi starých činžiakov až na miesto vyhliadky na celé mesto.

Po dlhšej prestávke na vyhliadke, sme si počkali zase na rovnakú lanovku, aby nás zobrala dole. Už som sa tak ale nebála. Dokonca sme sa dosť vo vnútri zabávali. Mali sme šťastie a išli sme do druhej kabínky. Tá vyzerala trochu inak.

A keď sme vystúpili, pracovník nás zavolal do strojovne. Ľudia tu boli extrémne milí. Pán nám vysvetlil, ako lanovky v Chiature fungujú. Väčšina z lanoviek používa systém, kde sú dve kabíny spojené s rovnakým lanom. Keď elektrický motor stiahne jednu kabínu nadol, hmotnosť tejto kabíny vytiahne druhú kabínu nahor.

Po prežití dvoch jázd nám nestačilo a chceli sme vyskúšať aj druhú fungujúcu lanovku, tiež s dvoma kabínkami. Tieto kabínky síce vyzerali lepšie, ale hrozivejšia bola dráha. Išla takmer kolmo hore! Tuto som sa opäť tak bála, že som si čupla, aby som nič nevidela. Fotku, o akú strminu sa jednalo som spravila až zhora. Na vrchnej stanici ma ale hneď prešla panika, keď som uvidela krásny výhľad na celé mesto z iného uhla.

Pred nami bola posledná jazda. Milá pani sprievodkyňa nás „nalodila“ do ružovej lanovky a pomerne rýchlo a bez strachu sme boli dole.

Keď som prežila aj túto cestu dole, a Rezom som sa nachvíľu rozdelila a išla som si pozrieť mesto sama. Nečakala som to, ale aj toto bol pre mňa zážitok. Prvé čo som si tu všimla bolo, že všetko v meste bolo veľmi spomalené. Ako keby ste si pustili nejaký starý film a ten spomalili. Ľudia posedávali na lavičkách, páni debatovali a nikto, vôbec nikto sa nikam neponáhľal. Zastavila som sa a pozerala okolo seba, a uvedomovala som si, že toto je niečo, čo už v Európe nepoznáme. Všetko bolo síce staré a ošarpané, ale ten pokoj, ktorý vyžaroval z tohto baníckeho mesta bol neuveriteľný.

Zrazu za mnou prišiel jeden pán, a vypytoval sa ma, odkiaľ som a čo tam robím. Hrdo mi porozprával nejaké zaujímavosti o meste, a na záver ma pozval na zmrzlinu.

Prišla som v dohodnutom čase za Rezom a keď sme opúšťali mesto, cítila som mierny smútok, že aj toto mesto sa bude postupne meniť. V tejto dobe bolo ešte úplne neobjavené, ale viem, že príchodom turistov sa tá zvláštna magická atmosféra vytratí.