Predstavte si, že ste uväznení na špirálovom schodisku, ktoré obopína úzku vežu. Veža je postavená na vysokom kopci. Ľudia sa snažia pretláčať jeden cez druhého na schodisku, ktoré je miestami tak úzke, že sa cez neho ledva prestrčíte. Aj to len bokom. Neviete sa pohnúť. Ani hore, ani dole. Zábradlie vám sotva siaha po bedrá. Ste niekoľko desiatok metrov nad zemou a pod vami je len prázdny priestor. Vidíte len tú výšku. Cítite, ako sa celá veža chveje. Máte pocit, že sa ide zrútiť. A vy nemáte žiadnu šancu na prežitie. Toto je veža Ambuluwawa.

Keď som si doma robila itinerár na Srí Lanku, vežu Ambuluwawa som prehliadla. Videla som len obrázok z diaľky akejsi veže na kopci, tak som si povedala, že toto miesto nie je ničím zaujímavé a neoplatí sa mi tam ísť. Mám dokonca panický strach z ľudsky vybudovaných štruktúr, preto ani doma na Slovensku nechodím na rozhľadne a podobné vyhliadky a stavby.

V Kandy mi ale ostal jeden deň voľný, a ja som si v mojom super ubytovaní Kandy City Village prezerala miesta, ktoré by som mohla ešte neďaleko Kandy navštíviť. Opäť som videla fotku veže Ambuluwawa. Ale tentokrát z blízka. Zaujala ma. Kruhové schodisko točiace sa v špirále vysoko k nebu. Táto veža vyzerala ako z rozprávky. Na internete som si pozrela aj videá, a všetci ľudia, ktorí na tú vežu vyliezli, prekonávali samých seba.

Presne toto nahlodalo moje prvotné razantné NIE ohľadne navštívenia tejto bláznivej stavby. Spýtala som sa na to domáceho. Najskôr len opatrne, že ako sa dá k veži dostať, keďže bola ďalej od Kandy.

Vysvetlil mi, že môžem ísť autobusom do mesta Gampola, odtiaľ si vziať tuk-tuk k hlavnému vchodu, a potom si vziať ďalší tuk-tuk, ktorý by ma vyviezol hore do areálu s vežou. A potom to bolo celé treba absolvovať ešte na ceste späť do Kandy.

Druhou možnosťou bol tuk-tuk priamo z Kandy za 5000 rupií, čo vychádzalo oveľa lepšie, ako keby som cestu rozkúskovala. Majiteľ ma nahováral na to, aby som tam išla. Porozprával mi zážitok o tom, ako sa podarilo jemu na vežu vystúpiť. Povedal, že mi zavolá kamaráta tuk-tukára, ktorý môže ísť so mnou hore na vežu ako podpora. Dohodli sme sa, že mu dám vedieť. O pár hodín som už aj bola späť za ním, že to beriem a na vežu nakoniec pôjdem.

V noci sa mi o tom dokonca aj snívalo. Už ráno som bola z výstupu nervózna. Prišiel môj tuktukár a išli sme. Pri vstupe som zaplatila 1000 rupií a vyšli sme hore. Stále som sa bála, aby som si to nerozmyslela. Preto sme nerozmýšľali o okamžite sme vošli do veže.

Najskôr sme prešli vnútornou časťou. Je tam niekoľko poschodové schodisko. Nezastavovali sme. Po pár minútach sme sa ocitli v otvorenej časti. Spravili sme zopár okruhov, ktoré boli stále bezpečné a na ktorých som sa nebála.

Ani som sa nenazdala a ocitla som sa práve na miestach, v ktorých som si myslela, že sa otočím. Kruhové schodisko sa otáča okolo stredovej časti. Na prvých možno troch otočkách sa ešte dá vyhýbať ľuďom, pretože z jednej strany sa v strede nachádzajú malé priestory, kde sa môžu jeden, dvaja ľudia schovať a ostatní ich môžu obísť. Na istý čas som ostala uviaznutá v tomto priestore. Tu som sa cítila aspoň trochu bezpečnejšie.

Môj tuktukár ma posmelil, aby som pokračovala. Vyšli sme znovu o niekoľko špirál vyššie. Teraz som ostala uviaznutá na schodoch. Držala som sa kovových madiel, ktoré sú pripevnené k veži. Bola som bokom, pretože schody boli tak úzke, že sa na nich nedalo stáť rovno. Ľudia okolo mňa prechádzali. Jedni sa tlačili hore, druhí dole. Zrazu som pocítila, ako sa veža trasie. Tu som dostala mierny panický atak. Pýtala som sa ľudí, či to cítia tiež. Najskôr to necítili, ale po chvíli už aj oni konštatovali, že keď chodia ľudia hore nad nami, otrasy vzniknuté chôdzou sa šíria po celej vrchnej časti veže.

Hovorím tuk-tukárovi v panike, že chcem ísť dole. On ma začal prehovárať, aby som ešte jednu-dve otočky urobila. A ja som spravila nemožné. Ani neviem ako, ale podarilo sa mi dostať a pretlačiť sa tesne pod vrchol. Tam sa už nedá ani schovať do vnútornej časti, pretože v týchto miestach je aj stred veže veľmi úzky.

Nechcela som sa pozerať nikde. Ostala som znova uviaznutá v tom úzkom priestore, pretože za mnou boli ľudia, ktorí tiež chceli ísť hore, ale predo mnou boli ľudia, ktorí boli hore a vyššie už ísť nevedeli. Kým sme čakali, ako sa táto situácia vyrieši, môj milý kamarát mi v dobrom začal ukazovať výhľady, a kde sa čo nachádza. Začala som na chudáka mierne zvyšovať hlas, aby mi okamžite prestal ukazovať, kde čo je, že ja nič nechcem vidieť.

Dokázala som sa posunúť ešte o trochu vyššie. Dievčatá, ktoré boli pred nami to vzdali a otočili sa. Podarilo sa mi nejak upokojiť, a skonštatovala som, že som dosiahla pre mňa nepredstaviteľnú vec, prekonala som všetky strachy, ktoré mám, a je čas zísť dole. Od vrchu ostávalo len pár schodov, ale ísť sa predierať medzi ľuďmi, ktorí boli stále hore v tom úzkom priestore, už bolo naozaj dosť nebezpečné.

Začali sme schádzať. Cesta dole bola o niečo menej stresujúcejšia, ako výstup, napriek tomu, že sa bolo tiež treba pretláčať na miestach, kde bolo schodisko úzke.

Keď sme zišli úplne dole, pozrela som na vežu. Bola som na seba strašne hrdá, že som neskončila tam, kde som myslela, že skončím. V podstate hneď na začiatku.

Potom som si pozrela aj ostatné chrámy. V areáli je totižto niekoľko malinkých chrámom symbolizujúcich všetky hlavné náboženstvá sveta.

Okrem kostola, mešity, budhistického a hinduistického chrámu sa tam nachádza aj menšia veža, z ktorej je dobrý výhľad na hlavnú vežu.

Keď som sa nad celým zamyslela, mala som pocit, že tým autor chcel vyjadriť niečo v zmysle, že nezávisí od toho, aké náboženstvá uctievame, aj tak idú všetky cesty hore do neba k Bohu. Je to len taký môj vlastný názor na túto pamiatku.

Spýtala som sa ešte zopár ľudí zo Srí Lanky na to, či vedia, či sa tá veža nejak kontroluje statikmi. Vôbec mi nerozumeli, čo sa pýtam.

Spokojne a plná eufórie z postadrenalínového stavu som na tuk-tuku prišla späť do Kandy. Bol to super výlet, a som rada, že ma nakoniec domáci presvedčil, aby som tam išla.

Či ale odporúčam výstup na vežu Ambuluwawa? Nie. Tu je dôvod.

Dodatok: Vo vzťahu k tejto veži som mala dobrú intuíciu. O pár dní neskôr som stretla veľmi vzdelaného pána, ktorý mal neskutočný prehľad o svojej krajine. A ten mi presne vysvetlil situáciu. Na moju otázku, či by niekedy išiel na túto vežu, odpovedal bez zaváhania, že nie, pretože táto veža raz spadne. Spýtala som sa ho teda, či vie niečo o tých kontrolách. Vedel. Na Srí Lanke sa robia kontroly obytných budov v mestských oblastiach. Je to podobne ako u nás. Problém ale s touto vežou je ten, že nie je hodnotená ako budova, ale ako monument. Preto sa na ňu nevzťahujú žiadne predpisy na kontroly. Každý človek, ktorý sa na ňu rozhodne ísť, ide na vlastné nebezpečie. Táto informácia ale nie je nikde uvedená a ľudia o tom nevedia. Jednoducho sa niekto rozhodol, že z nej spraví turistickú atrakciu, začal vyberať vstupné, ale nikto za tú stavbu nie je zodpovedný. To, že sa veža pri chôdzi triasla, je jasný znak, že dochádza k prudkému opotrebovaniu materiálu pri tom množstve ľudí, ktorí ju denno-denne navštevujú. Veža sa raz naozaj zrúti. Otázkou bude kedy a koľko životov si so sebou vezme.