Vodopád Bambarakanda

Ráno som sa v Haputale zobudila do rána s krásnym výhľadom priamo z ubytovania. Počas druhého dňa v tejto dedinke som sa chcela ísť pozrieť na najvyšší vodopád na Srí Lanke, Bambarakanda. Plán bol taký, že pôjdem autobusom po odbočku s názvom Kalupahana Junction. Odtiaľ sa prejdem až k vodopádu. Je to 5 km, čiže hodinová prechádzka. Srí Lanku som mala rada hlavne preto, lebo sa tu dalo bezpečne chodiť kdekoľvek, kde boli ľudia. Aj táto cesta mala viesť cez zaľudnené územie.

Išla som teda na autobusovú stanicu v Haputale a tam ma navigovali na miesto, kde mám čakať autobus z Colomba. Za pár minút som už nastupovala. Sadla som si vedľa dvoch dievčat a išli sme cez také zákruty, že ma to hádzalo zo strany na stranu a na sedadle som doslova lietala.

Vystúpila som pri odbočke k vodopádu Bambarakanda. Hneď sa zjavil tuktukár, že či nejdem s nimi, že ma odvezie. Vzadu sedel nejaký pán s mačetou, tak že radšej nejdem (: On sa smial, že pán ide len do roboty. Ja som sa ale chcela prejsť, a mala som celé doobedie čas, tak som ponuku odmietla.

Najskôr som prechádzala okolo rodinných domov a potom cez les. Takéto časti nemám rada. Na mape som ale videla, že by mala byť kúsok predo mnou dedina. Vyšla som do otvoreného priestoru, z ktorého ju bolo vidieť. Bolo tu naozaj krásne – malebná dedinka, uprostred hôr, s potokom. Slnko svietilo a domáci sa na mňa usmievali.

Veľmi zvláštne ale bolo, že tu nebolo žiadni turisti. Ani srílanskí. Čakala som, že k najvyššiemu vodopádu v krajine pôjde viac ľudí, a obzvlášť cez víkend. Ale žiadne autá ani žiadni ľudia okolo mňa neprechádzali.

Prešla som cez dedinu, okolo posledných domov a za chvíľu som sa zase ocitla v divočine. Tam sa mi to už nepáčilo. Dokonca ani na mape neboli označené žiadne objekty.

Tak som sa vrátila k poslednému domu, že si nejak vypýtam tuk-tuk. Starý pán vyzeral, že mi chce pomôcť.  V tom počujem prichádzať auto. Pán ho hneď zastavil. Vnútri sedeli očividne srílanskí turisti. Pán sa s nimi rozprával a naznačil, aby som si sadla, že ma zavezú. Boli to domáci turisti z Colomba, dve dievčatá a jeden pán. Všetci traja vedeli super po anglicky.

Prišli sme k vodopádu a náš šofér zobral všetkým čaj. Pozerali sme sa na vodopád z reštaurácie. Odtiaľto bol na neho krásny výhľad. Keďže bolo obdobie dažďov, vodopád bol naozaj pekný. Má 263 metrov a dá sa na neho vyjsť.

Potom sme sa išli spolu pozrieť priamo k vodopádu. Treba zaplatiť vstupné a potom ísť cez les asi 5 minút až k plošine, ktorá je pod vodopádom. Ako sme išli, niečo ma štípalo na nohe. Pozriem, a vidím pijavicu. Bŕŕŕ. Našťastie som bola s domácimi. Ukázali mi, ako sa tieto nepríjemné potvorky odstraňujú. Treba len zobrať nejaký list chytiť ju a vyšklbnúť ju. Zase som bola o niečo múdrejšia.

Pod vodopádom sme spravili zopár fotiek, ale za chvíľu sme boli úplne mokrí, tak sme sa vrátili späť.

Skupinka ma chcela zobrať aj späť dole k odbočke, odkiaľ mi išiel autobus. Boli veľmi milí, tak som neváhala. Na križovatke som spravila pár fotiek opíc a už sa aj rútil autobus, ktorý som hneď zastavila. Do pol hodiny som bola v Haputale. Najedla som sa a len čo som sa vrátila na ubytovanie, začalo liať. Dnešný deň mi opäť zase parádne vyšiel.