Môj ďalší sen sa splnil, keď som prišla a uvidela nádherné jazero Pangong. Jazero leží na hranici medzi Čínou a Indiou a je 134 kilometrov dlhé. Voda v jazere je slaná a nežijú v nej žiadne živočíchy. Zaujímavosťou je, že voda cez zimu zamŕza napriek jej slanosti. Nadmorská výška jazera je asi 4 350 metrov, takže keď ho chcete navštíviť, musíte prejsť cez nebezpečnú, ale zaujímavú himalájsku cestu.

Išla som tam spolu s mojím otcom a jeho kolegyňou, ktorí cestovali po Indii v rovnakom čase ako ja, a naše cesty sa stretli v Lehu. Cesta k jazeru Pangong trvala asi päť hodín. Bola to nebezpečná, ale nádherná cesta s množstvom krásnych výhľadov. Preto sme sa pri návšteve tohto krásneho jazera snažili nemyslieť na hroziace nebezpečenstvo, aj keď to bolo miestami ťažké, a snažili sme sa užiť si neuveriteľnú a nedotknutú prírodu okolo seba. Stálo to za to!

Bola to nebezpečná, ale nádherná cesta s množstvom pekných výhľadov. Vyrazili sme skoro ráno. Najprv sme sa zoznámili s naším sympatickým vodičom, ktorý si ma od začiatku veľmi obľúbil. Na začiatku cesty v Lehu pršalo. Prešli sme okolo Shey kláštora, ktorý som navštívila pred pár dňami, a začali sme stúpať vyššie do vyprahnutých hôr. Keď sme boli dostatočne vysoko, naskytol sa nám prvý krásny pohľad na zelené údolie.

Potom začala byť cesta naozaj nebezpečná. Zákruty boli veľmi strmé a pod nami boli obrovské priepasti. Cesta sa šmýkala. V útesoch sme videli vraky aút.. Bože, čo to zase robím? Snažila som sa ale ostať pokojná a myslieť na to, že šoféri vedia, čo robia.

Stále sme stúpali, až sme sa dostali do nadmorskej výšky, v ktorej sa už neroztápal sneh. Tento úsek cesty bol najhorší a začali sa dostavovať aj stavy z nedostatku kyslíka.

Všetci traja sme boli úplne ticho a čakali sme, kedy vystúpime z auta na najvyššom bode cesty Changla, ktorý je aj nesprávne označovaný za 3 najvyšší horský priechod pre motorové vozidlá na svete. Urobili sme si fotky pri pilieri, ktorý ukazoval nadmorskú výšku toho prismyku. Bolo to presne 5360 metrov. Bolo veľmi chladno a okrem deky som si so sebou nezobrala nič teplejšie. Keď to zbadal náš šofér, hneď mi priniesol z auta jeho vlastné teplé veci a dal mi ich.

Pohli sme sa ďalej. Začali sme klesať  do nadmorskej výšky, kde opäť nebol sneh. Ďalšou zaujímavou vecou, ktorú sme uvideli, boli chovatelia jakov a obrovské jačie stádo.

Od poslednej prestávky na priesmyku Changla neubehlo veľa času a my sme museli opäť zastaviť. Tento krát ale nechtiac, pretože sme dostali defekt. Na týchto cestách je to pomerne časté, preto sa náš šofér iba pousmial a okamžite začal vymieňať koleso.

Defekt sme dostali naozaj uprostred ničoho. Okolo nás nebolo nič, len nehostinné skaly bez akéhokoľvek života.

Po približne pol hodine sme znova vyrazili smerom k očakávanému jazeru Pangong. Popri ceste, uprostred ničoho som zbadala týchto miestnych chlapcov, ktorí sedeli na kameni. Rozmýšľala som nad tým, kto to mohol byť a čo tu robili, keď v najbližšom okolí nebola absolútne žiadna civilizácia.

Klesali sme ďalej a začalo sa otepľovať. Šofér spravil druhú plánované prestávku, ktorá bola v tzv. oáze pokoja, alebo v raji, ako sme ju nazvali. Bolo to miesto plné pozitívnej energie. Medzi vyprahnutými skalami sa nachádzala malá oblasť so zeleňou, potôčikom a spievajúcimi vtáčikmi. Boli tam prichystané stoly. Mohli sme si objednať nápoje alebo jedlo. Táto pozitívna energia nesálala len z miesta, ale aj z ľudí, ktorí tu žili.

Po odpočinku v oáze pokoja sme vyrazili na poslednú časť našej cesty. Bola to tá najkrajšia časť cesty v podobe údolia, ktoré sa tiahlo až k jazeru. Okolo nás sa rozprestierali neuveriteľné scenérie hôr osvetlených od slnka a zeleného údolia s pasúcimi sa zvieratami.

A potom to sa to stalo. Prvý krát sme zazreli jazero Pangong!

A sme tu!! Môj sen sa splnil.

Jazero sme si dostatočne užili a cestu späť sme skoro celú všetci prespali. Každopádne sme sa už všetci tešili na náš ďalší spoločný adrenalínový výlet do údolia Nubra.