Kráčala som unavená smerom k jednému z najväčších a najkrajších chrámových komplexov v juhovýchodnej Ázii. Chrám Kek Lok Si. Mala som už dnes za sebou Penang hill s úžasnými výhľadmi a trojhodinovú cestu dole. Návštevu týchto dvoch miest som mala naplánovanú na jeden deň, pretože sa obe atrakcie nachádzajú vedľa seba.

Pešo od spodnej stanice lanovky som sa dostala až pod chrám. Je naozaj obrovský a veľkolepý. Chrám Kek Lok Si tu stojí od roky 1891.  S miliónmi nádherných obrazov Budhu a stovkami krásnych zmysluplných rezbárskych diel, sôch a nástenných malieb v interiéri a exteriéri chrámových sál a pagod, sa stal centrom čínskej kultúry a budhizmu v krajine.

Najskôr som si išla pozrieť záhrady s korytnačím jazerom. Čakala som tam nejaká korytnačky, ale to čo som tam uvidela ma naozaj prekvapilo. Pod záhradou bolo veľké ohradené jazero, v ktorom boli stovky korytnačiek. Je posvätné, a nazýva sa aj ako „Jazierko oslobodenia“, pretože korytnačky symbolizujú dlhovekosť a duchovné oslobodenie. K jazeru neskôr prišli dve Číňanky a začali korytnačky kŕmiť. Tie sa nahrnuli na seba. Takto veľa korytnačiek som nikdy predtým nevidela.

Potom som vystúpala hore do samotného chrámu. Z tohto poschodia už boli nejaké výhľady na okolitú krajinu. Budhisti sem chodili zapaľovať sviečky a modliť sa. Išla som sa pozrieť aj do veľkej sály.

Potom som pokračovala ďalej. Dostala som sa na miesto, odkiaľ bolo krásne vidieť celý kláštor. Všade bolo toľko farieb a do toho bol ešte vyzdobený lampášmi kvôli oslavám Čínskeho nového roka.

Prešla som cez krytú pasáž a ocitla som sa v druhej časti chrámu. Najskôr som si užila výhľad na chrám a prešla som dnu. Vo vnútri to ale vyzeralo ako v nejakých predajniach rekvizít, ale bolo to kvôli prebiehajúcemu nasadzovaniu výzdoby. Dnes večer sa totižto chrám ide prvýkrát rozsvietiť a bude svietiť celý mesiac počas osláv.

Odtiaľto sa dá ísť aj na pozemnú lanovku, ktorá vás vyvezie k obrovskej soche. K nej sa inak nedá dostať. O tejto možnosti som vedela,  ale nechcela som ju využiť.

Zrazu som sa ale dostala na miesto, na ktorom jedna staršia pani vyberala vstupné do pagody. O tomto mieste som predtým nepočula nič. Vstupné bolo asi 50 centov. Pýtala som sa, čo tam je a staršia pani len smutne a pomaly ukázala na zlú fotku šedej pagody, akých som videla už stovky. Pani reálne vyzerala, že jej odbíjajú posledné hodiny. Celé miesto bolo zvláštne, tak som odišla. Došlo mi ale, že asi má na to dôvod pracovať v tomto stave a je neskutočné, že ešte dokáže pracovať. Po pár metroch som sa otočila, usmiala sa na ňu a kúpila si lístok na pagodu.

Prešla som ďalej a v tejto časti skoro nikto iný nebol. Najskôr som vyšla na pekné nádvorie, z ktorého sa prechádzalo do veľkej sály. Tá bola prichystaná na dnešné oslavy prestretými stolmi. Potom som sa dostala na rozprávkové miesto.

Pod pagodou bola spravená neskutočná výzdoba. Bolo to tu naozaj ako z nejakého kresleného rozprávkového filmu. Bola to jednoznačne najkrajšia časť celého chrámu, a takmer mi unikla. Našťastie som sa ale dobre rozhodla. Takéto šťastie malo len pár turistov, ktorí tu so mnou boli. Celá táto časť bola takmer úplne prázdna, a ostatní turisti ani netušili, o čo prišli.

Za týmto miestom boli aj malé záhrady, ktoré boli tiež nádherne upravené. Z terás bol pekný výhľad a nad hlavou sa mi týčila už spomínaná pagoda. Išla som teda hore. Prešla som niekoľko poschodí kruhovými schodmi a ocitla som sa na samom vrchu. Odtiaľto bol krásny výhľad na celé okolie aj na samotný chrám.

Dole som to zišla cez vyzdobenú stupňovitú záhradu a išla som počkať na autobus. Bol to naozaj pekný, ale náročný deň. Ešte som rozmýšľala, že by som sa sem večer vrátila na slávnostné rozsvietenie, ale tak strašne pršalo, že som už nešla nikam, len som odpočívala. Na druhý deň ma čakala návšteva botanickej záhrady v Penangu, prvej botanickej záhrady v rámci tejto cesty.