Údolie Nubra alebo Nubra Valley s pár malými dedinkami je jedno nádherné údolie naozaj na konci sveta. Dá sa povedať, že tam zastal čas. Za ním už nič nie je. Len prázdnota Himalájí. V údolí je niekoľko zaujímavostí, pre ktoré sa tam oplatí prísť. Nachádza sa tam napríklad kláštor Diskit, veľký Buddha alebo stádo dvojhrbých himalájskych tiav, na ktorých som sa chcela povoziť. Do Nubry sa ide cez najvyššie položený horský priechod na svete Khardung La. Jednu podobnú cestu cez vysoký horský priesmyk sme už mali za sebou k jazeru Pangong, tak sme sa tešili na ďalší podobný zážitok.

Dozvedeli sme sa, že raz do týždňa tam jazdí lokálny autobus z Lehu. Samozrejme sme sa kvôli bezpečnosti opýtali nášho domáceho kamaráta a majiteľa penziónu Rabyang, Kolta, v akom stave je cesta. Kolto nás ubezpečil, že sa nemáme ničoho obávať. Povedal nám, že máme ísť určite autobusom, pretože cesta je vo veľmi dobrom stave. Tak sme mu samozrejme uverili. A ja som mu uverila aj napriek tomu, že ma už raz dosť oklamal.

Oficiálne mala cesta trvať 4 hodiny. Tak sme sa rozhodli, že výlet do Nubra urobíme počas jedného dňa a vrátime sa večer. To znamená, že sme si so sebou nezobrali žiadne veci a nezobrali sme si ani veľa peňazí.

Ráno sme išli na stanicu a pohľadali sme správny autobus. Mali sme miestenky. Autobus bol asi trikrát viac preplnený ako bola jeho kapacita, a na streche bolo asi tona batožiny vrátane gigantickej plynovej bomby arabských spolucestovateľov. V uličke boli naukladané rôzne veci a pri zadných dverách sedel na obrovskej truhlici dedo, ktorý celú cestu na niečo hlasne nadával. Začínalo to výborne.

Pohli sme sa. Začali sme stúpať nad Leh. Bolo to veľmi prudké stúpanie. Za chvíľu sa začal klasický syndróm zvracania u miestnych ľudí. Je to zaujímavé, ale väčšinou na horských cestách zvracajú len domáci. Mám pocit, že s turistami som ešte nemala túto skúsenosť a to som už išla po cestách rôznych kategórii.

Otcova kolegyňa Soňa sedela vedľa jedného dievčaťa, ktorej začalo byť zle, ale nič jej nenaznačila. Keď sa na poslednú chvíľu snažila dostať k okienku, už to nestihla, a väčšinu obsahu žalúdka hodila na Soňu. Samozrejme, že náhradné oblečenie Soňa nemala. Tak si teda presadla vedľa mňa k oknu a otec sa postavil a stál až do konca.

Keď sme stúpli až k oblakom, uvideli sme horský priechod Khardung La. Maximálne preplnený autobus pomaly stúpal a celý sa triasol. Išli sme asi 30km/hod. Tešili sme sa, že keď prejdeme cez vrchol a začneme klesať, bude to lepšie. Kardung La sme prešli bez toho, aby sme zastavili.

Boli sme na druhej strane a začali sme klesať. Preplnený starý rozbitý autobus sa snažil brzdiť. Neuveriteľné škrípanie bŕzd znelo ako jeho posledné výkriky po smrtiacej zbrani. Cesta bola taká úzka, že sa na ňu autobus ledva vošiel.  A predstavte si tie situácie, keď sme sa niekomu vyhýbali… Ak ste to nezažili, tak si to predstaviť neviete.. o vašom živote jednoducho rozhodujú milimetre. Taký horor, aký sa vtedy pri vyhýbaní začal, som nikdy predtým nezažila. A to som si myslela, že s týmito himalájskymi cestami mám už celkom bohaté skúsenosti. V autobuse vypukla panika, ľudia hystericky kričali a plakali, Arabi sa prestali pozerať z okna, vytiahli Korán a začali sa modliť.

Na strane, kde sme sedeli, bolo vidno priepasť plnú vrakov a trosiek. Najhoršie bolo, že ten autobus bol taký plný, že ak by sa niečo začalo diať, nedalo sa ani rýchlo vystúpiť ani vyskočiť z okna z druhej strany. Museli sme len čakať, čo bude a veriť. Na tejto ceste je dokonca veľmi zlá štatistika o pádoch motorových vozidiel a najmä autobusov. To som sa dozvedela našťastie až neskôr.

Zišli sme trochu nižšie, ale stále sme sa nachádzali nad veľkými priepasťami. Našťastie už cesta nebola až taká strašne úzka. Odrazu sa väčšina ľudí v autobuse začala smiať. Tento jav je spôsobený látkami, ktoré sa vylučujú pri prudkom poklese vo väčších nadmorských výškach. Tak sme sa všetci na seba pozerali a smiali sa napriek tomu, že sme mali ešte slzy v očiach z momentov hrôzy. Bola to ale pekná situácia. Dokonca aj dievča z Francúzska, ktorá sedelo za mnou a pred chvíľou malo panická záchvat teraz plakalo od smiechu. Čistá šialenosť.

Keď sme konečne prešli túto hroznú časť cesty, z údolia bolo vidieť, kadiaľ sme prešli s naším starým autobusom. resp. kopou šrotu s motorom, ktorá stále držala pokope. Neverila som vlastným očiam.

Po chvíli sme prišli na miesto, kde bol zosuv pôdy. Na týchto cestách sa to stáva skoro každý deň. Tak sme čakali, kým zosuv neodhrabú indickým spôsobom. V tomto prípade indickým spôsobom myslím to, že na mieste boli dva bagre. Jeden šofér bagru sa do toho tak vžil, že zahrabal cestu tomu druhému, ktorý tam ostal uviaznutý. Tak ďalšiu pol hodinu potom odhrabávali cestu tomu druhému.

Keď bola cesta vyčistená, mohli sme „konečne“ pokračovať. Ako sme sa blížili k údoliu Nubra, výhľady začali byť naozaj fenomenálne a ja som si začala cestu konečne užívať.

V jednom okamihu, keď sme už boli všetci celkom pokojný, niečo v autobuse vybuchlo. Autobus sa začal veľmi triasť a šofér ho nevedel ovládať. Boli sme tesne pri priepasti. Nikto nevedel čo sa deje. Ľudia začali vrieskať a vnútri nastala opäť reálna panika. Vtedy som si myslela, že tak, a tu sa pre mňa všetko končí. Bolo to zvláštne, ale tento sekundový pocit zmierenia sa so smrťou bol na druhej veľmi oslobodzujúci. Zavrela som oči a čakala. Prešlo pár sekúnd a stále som bola nažive. Šofér nejakým zázračným spôsobom autobus zastavil tak, že všetky štyri kolesá ostali na ceste. Krik ustal.

Bol to defekt. Našťastie na takom kolese, že bol autobus ešte stále ovládateľný. S defektom sme zišli pomaly do údolia, a až tam ho šofér začal opravovať.

Zvyšok cesty bol pomerne pokojný. V neskorších poobedných hodinách sme vystúpili v dedinke Hundar. 114 km cesta netrvala 4 hodiny, ako nám povedal Kolto, ale 10 hodín. Boli sme unavení, v pošokovom stave, Soňa mala zvyšky zvratkov na oblečení a mne začínala výšková choroba. Museli sme tu jednu noc núdzovo ostať, aby sme si pozreli všetky veci, ktoré sme chceli vidieť. Ďalší deň sme teda navštívili najskôr stádo dvojhrbých tiav a potom kláštor Diskit.