Ako som bola chorá, sama a stratená v Indii

Ako som bola chorá, sama a stratená v Indii

Paharganj v noci

Bola som v Almore a hneď po príchode som zažila jednu peknú príhodu s malým dievčatkom so slamu. Počas nasledujúceho večera a dňa som ale prežívala jedny z najhorších momentov, aké som kedy v Indii zažila. Bola som chorá, sama a stratená v Indii.

Časť 1

almora

S francúzskou dvojicou sme si užili západ slnka v Almore – malé mesto pri hraniciach s Nepálom, kde nechodia masy turistov. Asi hodinu na to som sa začala cítiť choro. Následok mojej zranenej nohy v Amritsare, ktorá bola namočená do špinavej vody po monzúne, sa dostavil asi o 4 dni. Rana, ktorá sa už zdala zvonku zahojená, sa vo vnútri zapálila, dostala som vysokú teplotu a smerom nahor sa začala šíriť silná bolesť.

Hneď som si nasadila tie najsilnejšie antibiotiká, ktoré som si priniesla so sebou a rozhodovala som sa, čo spravím na druhý deň. Snažila som sa získať nejaké informácie o tom, ako sa dostať z Almory, lenže v tomto meste, kde skoro nikto nehovoril po anglicky, a kde nebol žiadny internet, to bol naozaj problém.

Nevedela som, či sa mám vrátiť asi 400km do Dillí, kde sú v prípade zhoršenia lepšie nemocnice, alebo ísť len kúsok do väčšieho mesta Nainital, a tam sa sama doliečiť, až potom ísť do Dillí. Nevedela som čo, kam a ani ako.

Časť 2

almora

Ráno po neprespatej noci som bola rozhodnutá, že sa musím vrátiť späť do Dillí. Teplota ma úplne vyčerpala, mala som ju stále napriek antibiotikám, bolesť nohy neustupovala a rýchlo sa šírila. Zbalila som si veci. Vyšla som von z hotela a kráčala som po miernom kopci. Bola som taká slabá, že som musela niekoľkokrát zastaviť, kým som tento malý kopček vyšla.

Našla som skupinu taxikárov. Hneď sa ma pýtali, kam chcem ísť a ja že, neviem, že asi do mesta Kathgodam. Podarilo sa mi totižto zistiť, že odtiaľ chodí nejaký nočný vlak do Dillí, ale nevedela som si predstaviť, ako prežijem celý deň v teplote na nejakej podivnej železničnej stanici a celú noc vo vlaku. Nevedela som vlastne nič, tak som to všetko nechala na osud. Tak som len spontánne taxikárom povedala: Ok, idem do Kathgodam.

Časť 3

Posadila som sa do zdieľaného taxíka, kde už sedel jeden indický manželský pár. Odpoveď na moju otázku „Do you speak english?“ bola očakávaná..No.. Tak, ani teraz sa tiež nič nedozviem. Jednoducho pôjdem niekde sama, chorá a nejak to už musí dopadnúť.

A v tom sa stal zázrak. Na posledné voľné miesto v taxíku si prisadol pasažier. Bol to chlapec vo veku asi 20 rokov. Opýtala som sa ho „Do you speak english“..  Odpovedal bola ale jasné YES.. Neverila som! Bol to prvý človek v Almore, ktorý vedel po anglicky. Hneď sa ma spýtal, že kam cestujem, ja že neviem asi do Kathgodamu, pretože sa potrebujem dostať do Dillí, pretože som chorá. A chlapec odpovedal, že aj on ide do Dillí, a že môžeme ísť spolu. Wow!

Vysvetlil mi, že z nejakého úplne iného mesta, o ktorom som nikdy nepočula, idú autobusy priamo de Dillí. Bola som zachránená..  aspoň na chvíľu.

Po asi 3 hodinách jazdy v taxíku sme prišli do mesta. Taxikár zastavil kúsok od stanice, ale chlapec okamžite stopol rikšu, zobral mi batoh, ktorý som nevládala nosiť a odviezli sme sa až k autobusu, ktorý odchádzal asi za 20 minút.

Časť 4

autobus almora do dillí

Cesta do Dillí mala trvať 7 hodín a predpokladala som, že sa na Paharganj (miesto, kde ostáva väčšina turistov) sa dostanem ešte za denného svetla. Ale… asi 20 km pred Dillí bola zápcha. Postupne sa začalo sa stmievať. Vytiahla som mapu a spýtala som sa, kde bude autobus vlastne stáť. Chlapec sa snažil toto miesto nájsť,  ale nakoniec smutne skonštatoval, že je to na tak odľahlom mieste, ktoré sa už nenachádzalo na mape. Výborne! Pomyslela som si. Okrajové štvrte veľkých miest sú extrémne desivé a nebezpečné hlavne v noci.

Ľudia v autobuse mi ale povedali, že sa tam nachádza stanica metra, s ktorým sa dostanem na Paharganj, ale budem musieť asi 2 krát prestúpiť.  Ako čas plynul a my sme boli stále v tej zápche, uvedomila som si ďalší problém. Kedy sa zatvára metro? Ľudia sa nevedeli dohodnúť na jednej odpovedi. Všetci pasažieri boli ale veľmi milí a snažili sa mi pomôcť, ako sa len dalo. Jeden muž mi vysvetlil, že aj on ide na metro a že metro sa zatvára o 23.00. Moja hladina stresu sa zvyšovala. Povedal mi, aby som ho nasledovala, keď vystúpime z autobusu.

Časť 5

paharganj v noci

Autobus konečne zastavil na mieste, kde nebolo nič, len tma. Bolo asi 22:53. Ľudia ma pustili spolu s mužom hneď k dverám autobusu, vyskočila som a bežala som za ním na stanicu metra. Mala som teplotu, všetko ma bolelo a bola som strašne slabá. Ale predstava, že by som ostala na neznámom tmavom mieste na okraji Dillí, sama, chorá a bez fungujúceho mobilu mi dávalo neuveriteľnú silu na mobilizáciu. Bežala som tak rýchlo, ako sa dalo.

Dobehli sme na stanicu metra. Bolo stále otvorené. Muž mi pomohol kúpiť lístok, vbehli sme do posledného vlaku a ja som nemala tušenia, kde som a kam mám ísť. V metre mi pomohol zase iný Ind, ktorý prestupoval dvakrát, presne na miestach, kde som musela prestúpiť aj ja.

Ďalšia etapa bola za mnou. Vystúpila som na stanici kúsok od Paharganju. Stanica metra je vzdialená len pár sto metrov od železničnej stanice. Ide sa cez veľmi tmavé miesto, kde zvyknú spávať chudobný Indovia. Po vystúpení z metra som v stave zúfalstva ešte odchytila staršieho Inda, a opýtala som sa ho, či by ma neodprevadil až k ceste, ktorá hraničí s Paharganjom. Bolo to len pár minút chôdze, ale už som nič nechcela nechávať na náhodu. Pán bol veľmi milý a bez problémov ma odprevadil.

Časť 6

malý hotel v indii

Po tomto všetkom som sa dostala do môjho obľúbeného hotela asi o pol noci. Recepčný bol v tom čase vonku pred hlavnými dverami, a keď ma zbadal v takom stave a v noci, tak len zalomil rukami, a spýtal sa ma: „Katarina, čo tu robíš teraz v noci?“

„Prosím, prosím, že máš pre mňa izbu?“ spýtala som sa a vysvetlila som mu, čo mi je, a prečo som prišla neohlásene a tak neskoro. On že „Katarína, prečo si mi nezavolala vopred, aby som ti izbu rezervoval. Nemám teraz žiadnu voľnú, všetko je obsadené.“

Nenechal ma ale vonku samú a išiel so mnou do iného, lepšieho hotela, vybavil mi izbu a zjednal špeciálnu starostlivosť.

Časť 7

V momente kedy som prišla do izby, zabuchla som dvere, dala som si antibiotikum, zapila som ho vodu a hneď na to som si dala pálenku zo Slovenska. Bolo to moje osobné víťazstvo.. Prežila som! Opäť! Viem, že antibiotiká s alkoholom by sa kombinovať nemali, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno.

Ešte pred spánkom som rozmýšľala, v teplote a unavená, že tento deň bol naozaj výnimočný. Dostala som sa do toľkých zložitých situácií, ktoré sa mohli skončiť veľmi zle.. ale podarilo sa mi to. Nejako. Vždy mi bolo zoslaní ľudia, ktorí ma sprevádzali celou cestou, od rána až do neskorého večera.

India je zvláštna, pretože máte pocit, že s vami celú dobu niekto je, kto vás stráži. Ak Indiu prijmete takú aká je, ste pozitívni a dostanete sa do zlej situácie, za chvíľu sa objaví pomoc. Presne takú, ktorú potrebujete a s perfektným načasovaním.  Sú to také malé zázraky, ktoré sa nedajú nijak racionálne vysvetliť.  Stalo sa mi to veľa krát, ale tento deň bol toho typickým príkladom.

Večer ma prišli ešte skontrolovať pracovníci hotela, ako sa cítim, a či je všetko v poriadku. Potom som zavrela oči, a v momente som upadla do tvrdého a dlhého bezsenného spánku.


Potom som sa pár dní zotavovala v Dillí, ale antibiotiká zaúčinkovali, a zápal sa začal strácať. Keď som sa cítila dostatočne silná na ďalšiu cestu, odišla som južne do mesta Orchha, aby som si pozrela krásne mystické paláce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Ako som bola chorá, sama a stratená v Indii
Táto stránka používa súbory cookies na zlepšenie používateľskej skúsenosti. Používaním tejto stránky súhlasíte so Zásadami ochrany osobných údajov.
Viac informácií