Ako sa dostať do observatória Kokino?

Dostať sa do 4. najstaršieho observatória na svete bola pre mňa ešte asi väčšia výzva ako dostať sa na sopečné útvary Kuklice.

Vedela som len to, že sa musím dostať do Kumanova a odtiaľ ide iba pár krát za deň minibus do Kokino. Podľa mapy som vedela, že sa musí do Kokino prejsť nejaký úsek pešo. Takže znova som sa spoliehala len na mapu a dobrých ľudí, ktorých stretnem.

Ráno v Skopje to vyzeralo, že pôjdem sama. Nakoniec  sa ku mne pridalo jedno dievča z ubytovania z  Argentíny, Nicol. Povedala som jej, že to bude dobrodružstvo a že jej ani nemôžem zaručiť, že sa tam dostaneme. Vtedy som ešte netušila, že to bude môj najkrajší deň v Macedónsku.

Išli sme na autobusovú stanicu v Skopje, kde nám asi za 10 minút odchádzal autobus do Kumanova. Cesta zo Skopje do Kumanovo trvá 45 minút a lístok stojí 100DEN. Do Kumanova sme sa dostali okolo 10. ráno. Na stanici som sa spýtala, či ide nejaký minivan do Kokino. Neverila som, ale pani mi s úsmevom povedala, že minivan pôjde pred jedenástou za 80 DEN. Počkali sme na stanici, Nicol zatiaľ vypila kávu, ktorú jej podal čašník cez plot v staničnom miestnom občerstvení.

Cesta do Kokina trvala asi 40 minút a postupne sme sa dostávali do krajiny úplne mimo civilizáciu. Keď sme vystúpili, vodič nám vysvetlil, že musíme ísť po asfaltke smerom hore, a že potom pri nadpise Kokino zabočiť doľava. Začali sme kráčať. Vonku bolo naozaj peklo. V tento deň bolo v Skopje okolo 40 stupňov, na tomto mieste mohlo byť asi 36-37 stupňov. Boli sme uprostred ničoho. Povedali sme si, že keď nájdeme prvý tieň, tak si spravíme prvú prestávku a potom to skúsime vyjsť až hore. Po 5 minútach sme našli tieň. Uvedomili sme si, že v tejto horúčave asi niekde na pol ceste zomrieme. Dohodli sme sa, že ak pôjde nejaké auto, hneď ho vyskúšame stopnúť. Obe sme ale vedeli, že šance sú veľmi malé. Ale stal sa zázrak, ktorý zmenil náš deň. O pár minút sme počuli zvuk auta. Vybehli sme na cestu. Zastavil nám mladý chlapec na starom aute. Vysvetlila som mu, kam sa chceme dostať a on nás s úsmevom na tvári naložil do auta. Volal sa Saša. Od začiatku bol na nás veľmi milý a odviezol nás do observatória.

 

Čo je to observatóriu Kokino? 

Observatórium Kokino je naozaj čarovné miesto. Pre niekoho je to len kopa skál, ale pre mňa to bolo veľmi magické miesto s nádherným výhľadom. Z miesta, kde sme parkovali trvá cesta hore pešo asi 10 minút. Môžete si vybrať, či chcete prejsť jednoduchšou alebo náročnejšou cestou.

Vyhlásenie, že miesto predstavuje astronomické observatórium, podali Stankovski a Cenev v roku 2002. Zistili, že lokalita obsahuje špeciálne kamenné znaky, ktoré naznačujú stúpajúce polohy slnka počas letného a zimného slnovratu, a jarnej a jesennej rovnodennosti. Vedľa nich sa nachádzajú značky, ktoré boli použité na meranie pohybov a fáz mesiaca. Observatórium bolo postavené špeciálnym spôsobom. Počas týchto dní lúče prechádzajú značkou a rozsvietia jeden z trónov.

Hlavnou úlohou trónov bolo pravdepodobne uskutočnenie rituálu, pri ktorom sa Boh Slnka spájal so svojím pozemským zástupcom. Jeden z trónov umiestnený na najvyššom mieste má oddelenú značku vysekanú na vrchu. Pravdepodobne to bolo miesto, kde sedel vládca a slnečné lúče smerovali počas rituálov práve sem.

Kokino je archeologická lokalita z doby bronzovej, ktorá sa nachádza vo výške 1010-1030m.  Zhora je úžasný výhľad na macedónsku krajinu bez civilizácie.

 

Ako vyzerá macedónska pohostinnosť?

Saša bol celú dobu s nami. Keď sme si pozreli všetci traja Kokino, spýtal sa nás, či by sme nechceli ísť k nemu domov, aby sme ochutnali ich domáci ovčí syr. Pozvanie sme s radosťou prijali a nasadli sme znova do jeho starého auta, ktoré malo vtedy väčšiu hodnotu ako tá najdrahšia limuzína. Bolo to zázračné auto, pretože Saša z neho počas jazdy vytiahol chladené pivá, kakse a veľkú malinovku, čo naozaj v tom horku bolo na nezaplatenie.

Prišli sme k nim domov. Už vonku nás vítali dve deti. Jedno dievčatko nás chytilo za ruky a odviedlo dovnútra. Doma boli jeho rodičia, setra, jej 2 deti a 2 deti od druhej sestry. Usadili nás a tradičné macedónske pohostenie sa začalo. Naplnili stôl jedlom a pitím, otec nám hneď nalial rakiju. Keďže som im niečo rozumela, rozprávala som sa s nimi, smiali sme sa a pili asi 4 hodiny. Medzitým Saša odišiel dojiť stádo oviec, pretože to bola ovčiarska rodina. Ich stádo malo až okolo 200 kusov ovečiek. Strašne chceli, aby sme tam ostali na noc, ale nemohli sme.

Prišiel čas odchodu a lúčenia. Sasa povedal, že nás odvezie do Kumanova. Bola to veľmi smutná rozlúčka. Najmä deti nás nechceli nechať odísť.

Lúčili sme sa s nimi asi 20 minút, potom sme si sadli do auta. Keď sme sa pohli, deti sa rozbehli za autom, kričali a kývali. Potom zastavili a zmizli nám z dohľadu. Pozreli sme sa s Nikol na seba a obe sme plakali.

Pozerali sme sa so slzami v očiach na macedónske kopčeky s ovečkami. Krajina sa zafarbila na žlto-červenú farbu. Bol západ slnka a ja som si v tejto chvíli uvedomila, že Macedónsko je pre mňa akýsi raj, ktorý som dlho hľadala.