Pretože veľmi rada cestujem mimo typických turistických trás, rozhodla som sa, že pôjdem pozrieť aj dedinu Rečica, ktorá je od Ohridu vzdialená 17km. Nachádzajú sa v nej prírodné práčky a sušičky prádla. Nikdy som nič také nevidela. Dohodla som sa s kamarátom s Fínska, že pôjdeme spolu. Išli sme na zastávku, ktorá je oproti ohridskej banky a začali sme sa pýtať ľudí, ako sa môžeme dostať do Rečice. Povedali nám, že žiaden autobus nejde až priamo do dediny, ale môžeme nasadnúť na autobus do Kuratice a vodič nás môže nechať na rázcestí. Od rázcestia je to asi 3 km pešo do Rečice. Odchod autobusu do Kuratice bol asi za 45 minút, tak sme išli do najbližšej krčmy na pivo. Autobus prišiel na čas. Povedali sme autobusárovi o našom pláne a on s úsmevom prikývol. Lístok stál asi 1 euro a cesta trvala okolo 20-25 minút.

Vodič zastavil na rázcestí, kde bol kameňolom a asi 6 potulných psov. Inak sme boli uprostred ničoho. Kráčali sme po asfaltovej ceste asi 40 minút. Okolie je krásne, vedľa cesty až po dedinu tečie potôčik. Po ceste sme videli asi 2 hadov a 2 autá, ktoré ale išli opačným smerom ako sme potrebovali.

Prišli sme do dediny a nevedeli sme, čo od tohto miesta očakávať. V dome na terase pri malej križovatke boli traja muži. Pýtali sme sa ich, či sa dá v dedine kúpiť pivo. V tejto horúčave by jedno malé orosené naozaj padlo vhod. Začali sa smiať a vysvetlili nám, že Rečica má oficiálne len jedného obyvateľa a zopár mužov sem dochádza počas víkendov, aby sa starali o ich záhradky, takže tu  žiadny obchod nenájdeme. Ale ako to už býva v Macedónsku zvykom, pozvali nás k sebe domov. My sme ale najskôr išli pozrieť miesto, pre ktoré sme sem prišli – prírodné práčky.

Tieto práčovne sa poväčšine používajú na pranie diek a prikrývok z Ohridu. Perie sa čisto prírodným spôsobom tak, že prúd vody steká do jamy, v ktorej sa vytvára vír a ten prádlo zbavuje nečistôt. Potom sa prikrývky sušia na drevách na slnku. Boli tam stovky diek, ale neprišli sme na spôsob, ako ich pracovníci po vysušení rozpoznajú, pretože neboli nijako označené.

Zobrali sme si jednu deku, ktorá ležala na zemi a odpočívali. Je to veľmi príjemné miesto, kde sa dá dlho relaxovať. Je tam pokoj, ticho, počujete iba šum potoka a spev vtákov.

Po odpočinku v tieni sme znova prechádzali okolo domu, kde boli muži. Hneď na nás kývali, aby sme šli dnu. V Macedónii je to veľmi bežné. Pripravili na stôl grilované kura, chleba, zeleninu a samozrejme domácu rakiju. Ostali sme s nimi sedieť a rozprávať sa asi hodinu, rozlúčili sa a išli spať. Ale za chvíľu padli prvé kvapky dažďa a my sme sa rozhodli, že sa vrátime spať do dediny, prečkali dážď a vrátili sme po asfaltke spať na rázcestie ku kameňolome.

Pri kameňolome bol strážnik, ktorý nám oznámil, že autobus už nejde žiadny. Priniesol nám stoličky a čakali sme spolu na autá, ktoré by nás mohli zaviesť do Ohridu. Za pol hodinu išli dve autá, ale nezobrali nás.  Bola už tma a celkom zima. Táto situácia si mi prestávala páčiť. Po chvíli čakania sme počuli zvuk auta, ktoré sa k nám blížilo. Videli sme, že to bola plná dodávka. Zosmutneli sme, ale keď sme videli, že vpredu sedia tí istí muži, ktorí nás pred 3 hodinami hostili, strašne sme sa  začali smiali. A oni tiež. Zobrali nás na korbu dodávky a milý strážnik mi dal jeho bundu na cestu, aby mi nebola po ceste na otvorenej korbe zima. Tradičná macedónska dobrosrdečnosť.

Tak sme sa viezli na korbe auta ako utečenci asi 45 minút do Ohridu. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Vlastne celý deň bol ako z filmu podľa scenára, kde všetko so všetkým súvisí. Najväčšie prekvapenie nás čakalo na druhý deň v lokálnej reštaurácii v Ohride, kde vedľa nás sedel jeden z týchto pánov, ktorí nás viazli. Keď sme si to uvedomili, všetci traja sme sa strašne a dlho smiali. Macedónsko je naozaj malá krajina.