Nasledujúci deň som chcela navštíviť ostrov Golem Grad nazývaný aj Hadí ostrov na jazere Prespa. Na internete nebola žiadna zmienka o tom, ako sa tam dostať. Pozrela som na mapu a zistila, že najväčšie mesto pri ostrove je Resen, do ktorého išli z Ohridu priame autobusy, a že prístav odkiaľ odchádzajú loďky na ostrov je v dedine Stenje. S mojim kamarátom sme prišli na stanicu a za 20 minút nám odchádzal autobus. Cesta trvala asi 45 minút a lístok stál 150 DEN.

V Resene na autobusovej stanici sme zisťovali, či nejdú nejaké autobusy do Stenje, ale odpoveď bola negatívna. Stenje je malá dedina a jediná možnosť ako sa tam dostať je taxi alebo stopom. Jeden pán nám zavolal taxík a za 500 DEN nás taxikár odviezol až do Stenje.

Išla som sa pýtať ľudí, či nepoznajú niekoho, kto má loďku. Miestni obyvatelia boli veľmi ochotní, ale ako som neskôr zistila, všetci ľudia telefonovali tomu istému pánovi, ktorý mal najsilnejšiu loď. Cez telefón nám povedal, že je už neskoro, pretože počasie sa čoskoro zmení a príde búrka. Povedal nám, aby sme prišli zajtra na ôsmu hodinu ráno. Je to najlepší čas na pozorovanie pelikánov a má ešte jednu dvojicu z Belgicka, tak nás celý výlet vyjde lacnejšie.

Boli sme trochu sklamaní, pretože dostať sa do tejto dedinky naozaj nebolo ľahké. Nevzdali sme to a išli na pobrežie s nádejou, že nájdeme niekoho, kto bude ochotný zaviesť nás ostrov ešte dnes. V jednej záhrade boli muži, ktorí nás ochotne zaviedli za pánom, ktorý mal loď. Vyzeralo to nádejne. Na veľké prekvapenie to bol znova ten istý muž, s ktorým som volala. Pozval nás k sebe domov, priniesol pivo a dohodli sme sa, že zajtra prídeme. Bolo to veľmi milé pozvanie, rozprávali sme sa asi hodinu, a keď sme zbadali ako sa približujú veľké čierne mraky, pochopili sme, že tento ujo mal pravdu.

Prešli sme pešo na miesto, odkiaľ sme mohli stopovať. Chceli sme sa odviezť skratkou cez národný park Galičica. Naše stopovanie trvalo asi 15 sekúnd. Zobrala nás priateľská dvojica z Prilepu, ktorá nám zastavila na vyhliadke na vrchu hôr národného parku. Odtiaľ bol krásny výhľad na Ohridské jazero.

Na druhý deň sme vstali skoro ráno a išli tým istým spôsobom do Stenje. Ujo už pripravoval loďku a za chvíľku sa objavili aj naši spolucestovatelia z Belgicka.

Cesta na ostrov trvala asi hodinu. Videli sme stovky obrovských pelikánov. Celkom ako v National Geographic.

´

Ostrov sme oboplávali, zakotvili a začali sme naše dobrodružstvo. Hneď na začiatku sme videli hady ako sa vyhrievajú na skalách.

Prišli sme po značke aj ku zachovalému kostolu. Videli sme niekoľko ruín starých kostolov. V minulosti na tomto miesto žili mnísi so stovkami hadov. Na ostrove sa nachádzajú aj ich pohrebiská.

Ostrov by sa mohol volať aj korytnačí ostrov, pretože každú chvíľu stretnete korytnačku.

No najzaujímavejšia časť na ostrove bola pre nás tá, na ktorej žili vtáci čierny kormoráni. Sedeli na endemitných stromov, ktoré sa nachádzajú iba tu a nejakom mieste v Južne Amerike. Ich výkaly menia hnedú kôru stromov na bielu. Bolo ich tisíce a ich spev bol neopísateľný. Čierny vtáci na bielych stromoch, ich extrémne hlasný zvuk a korytnačky okolo nás pôsobili veľmi psychadelicky. Mlčky sme stáli a sledovali toto divadlo.

Na ostrove sme strávili asi hodinu a bol to pre mňa jeden z najkrajších macedónskych zážitkov. Toto miesto je veľmi odľahlé a málokto sa sem dostane. O to viac som sa tešila, že som si mohla užiť toto krásne prírodné divadlo, ku ktorému cesta nebola vôbec jednoduchá.