S kamarátom sme sa rozhodli využiť prvý novembrový víkend na turistiku vo Veľkej Fatre. Plán bol taký, že auto necháme na parkovisku v Liptovskej Osade, odtiaľ sa odvezieme autobusom na Staré Hory, vyjdeme hore na chatu Kráľovu studňu, kde aj prespíme, a na druhý deň prejdeme hrebeňom Veľkej Fatry na Ploskú a odtiaľ dole do Liptovských Revúcich.

Deň 1

Logisticky išlo prvý deň všetko tak, ako malo. Zaparkovali sme auto, stihli sme autobus a zo Starých Hôr sme pešo po asfaltovej ceste prešli až do Tureckej. Tu sme vkročili už do reálneho terénu na zelenú značku. Začali sme stúpať strmo popri vleku. Ako sme stúpali na otvorenom svahu, všimli sme si, že na stromoch bolo vidieť ešte posledné zvyšky sfarbených listov. Čím sme boli vyššie, tým viac boli stromy opadané. Po kratšom stúpaní sme vyšli na Salašky, kde je malé prírodné kúpalisko a altánok. Celkom to tam žilo, preto na Salašky zvyknú chodiť cez zimu otužilci. Spravili sme si prestávku, najedli sme sa a keď nám začala byť zima, vydali sme sa na cestu, aby sme sa rýchlo zahriali.

Pokračovali sme zelenou značkou smerom na Ramžitú. Táto cesta vedie mierne hore cez les. Vôbec nie je strmá, takže sa dá počas chôdze aj rozprávať. Na tomto úseku som mala trochu strach, pretože na chodníku bolo napadané veľké množstvo lístia, ktoré pri chôdzi strašne šuchotalo, takže som vôbec nemohla počúvať okolie. Nebolo to príjemné, pretože v lese sa riadim primárne podľa zraku a sluchu. Ale keď je nejaké väčšie zviera v blízkosti, lepšie ho počujem ako vidím.

Prišli sme na Ramžitú, doplnili sme cukor a pokračovali sme ďalej smerom na Úplaz. Cesta je ešte chvíľu rovnaká nezaujímavá, ale postupne sme začali viac a viac stúpať a okolie sa začalo otvárať. Videli sme z jednej strany krásny hrebeň Veľkej Fatry, pod ktorým sme traverzovali, a z druhej strany bolo pekne vidieť do údolia.

Vyšli sme na Úplaz, kde fúkal chladný zimný vietor. Našli sme závetrie a spravili sme si krátku prestávku. Stretli sme konečne aj nejakých turistov, ktorý nás upozornili, že keď pôjdeme ďalej po zelenej značke, uvidíme priamo na ceste riadne naložené od medveďa. Boli sme odhodlaný tento náklad nájsť.

Pohli sme sa teda ďalej po zelenej značke, najskôr cez lúky a potom cez pekný les. Týmto úsekom sme už spolu išli rok dozadu, kedy sme schádzali z Kráľovej studne a na ceste sme zbadali dve medvedie mláďatá. Chcela som si pripomenúť aj toto miesto. Boli sme zase úplne sami a dobre sa nám kráčalo pohodlnou cestičkou. V jednom momente som mala pocit, že toto by mohlo byť práve to miesto, kde sme medvieďatá zbadali. Zastavili sme sa a otočili sa, keďže sme rok dozadu išli opačným smerom. Skonštatovali sme, že to bolo tu, tak sme si na tú situáciu zaspomínali. Keď sme chceli pokračovať v ceste a pohli sme sa asi o tri metre, na ceste sme zbadali čerstvé medvedie hovno, práve to, ktoré nám spomínali turisti. Takže sedí vec. Tento malý úsek je zjavne prechodovné miesto, kadiaľ prechádza vodiaca samica hore a dole. Svedčí o tom práve to, že minule sme tu videli dve mláďatá a teraz výlučky z dospelého jedinca.

Ako sme sa približovali ku Kráľovej studni, cítili sme ako prichádza avizované veľké ochladenie. Boli sme radi, keď sme vošli dnu a dali sme si horúci čaj. Popri tom sme mali šťastie na krásny západ slnka. Chata bola dnes celkom prázdna, ale spoločnosť sme si našli a zvyšok veľmi veselého večera sme strávili s poľskými turistami.

 

Deň 2

Ráno po raňajkách sme začali okolo ôsmej. Vyšli sme z chaty a bola strašná zima. Pomaly sme prešli až k prameňu, podľa ktorého sa tento horský hotel volá. Začali sme stúpať na Krížnu, ale počasie vôbec nevyzeralo optimisticky. Strašne fúkalo, na hrebeni boli ťažké čierne mraky a bola veľká zima. Dostali sme sa do hmly. V tomto momente som začala zvažovať únikové cesty do Liptovskej Ravúcej. Jedna bola hneď pri Krížnej. V kútiku duše som ale dúfala, že sa stane zázrak a počasie sa upraví.

Keď sme vyšli trochu vyššie, zrazu oblačnosť začala rednúť. Bola inverzia a nízke slnko sa predieralo cez hmlu. Zrazu sa všetko okolo nás začalo meniť na čarovnú krajinu. Na zemi bola námraza, ktorá sa krásne trblietala pri vychádzajúcom slnku. Na hrebeni sa oblaky prelievali a v pozadí sa začali ukazovať neskutočne krásne výhľady.

Celá táto scéna bola ako znamenie, aby sme pokračovali. Vydali sme sa teda na cestu ďalej po hrebeni smerom na Ostredok. Týmto hrebeňom som už niekoľkokrát išla, ale nikdy nebol taký krásny ako teraz. Výhľady som odtiaľto tiež nikdy nevidela čistejšie. Vysoké Tatry boli ako na dlani.

Pri Ostredku sme stretli skupinku turistov, ktorí mierili z opačnej strany, a tí nás upozornili na to, že pod Suchým vrchom videli skoro ráno medveďa. Prehodili sme ešte zopár viet a každý sme pokračovali svojím smerom. Z Ostredku boli krásne výhľady na každú stranu, na Krížnu z ktorej sme prišli, aj na Ploskú, ku ktorej sme mierili.

Keď sme sa dostali pod Suchý vrch, okolo nás prechádzala väčšia skupina turistov, takže sme boli radi, že nám rozrazili cestu pred mackami. Takže sme tento úsek bezpečne prešli a dole sme si spravili krátku prestávku na lavičke pri útulni pod Suchým.

Časť medzi Suchým vrchom a Chyžkami je príjemná, vedie cez lúčky, takmer po rovinke, sem tam sa prechádza cez nejaký hájik. Na Chyžkách sme sa vyzliekli, pretože nás čakal posledný výstup tejto turistiky, Ploská.

Stúpali sme plynulo, ale vrchol Ploskej sa nechcel objaviť. Mne vždy výstup na Ploskú z tejto strany príde ako nekonečný. Už si človek niekoľkokrát myslí, že už je hore, ale vrcholový rozcestník sa stále niekde skrýva. Konečne som ho zbadala. Posledné kroky a sme tu. Ploská. Slnko príjemne svietilo, dokonca aj hrialo, a bolo bezvetrie, tak sme si tu dali poslednú väčšiu prestávku.

Po prestávke nás čakal posledný úsek cesty, z Ploskej do Vyšných Revúc po žltej značke. Zišli sme z Ploskej do jej sedla, kde sa nachádza malý altánok. V tejto oblasti sú často videné medvede, tak som mala oči na stopkách a sledovala som okolie, či sa nám nejakého nepodarí zbadať. Na takýchto otvorených priestranstvách by to bolo bezpečné a veľmi rada by som nejakého chlpatého ušáčika zbadala. Pomaly sme išli dole okolo Čierneho kameňa, kde má jeden dokonca aj brloh, ale nemali sme šťastie.

Ani sme sa nenazdali a boli sme pri Salašoch na Magure. Toto miesto mám veľmi rada. Dva salaše sú postavené na pekných lúkach, ktoré sú vždy vykosené od ovečiek. Trávička tu bolo preto dokonca aj v novembri krásna svieža.

Zvyšok cesty tvorili najskôr lúky a potom sme vošli do lesa, opäť plného lístia. Išli sme rýchlo, ale míňali sme sa ešte s dvoma turistkami, čo bolo dobré kvôli bezpečnosti.

Dostali sme sa do dediny a zistili sme, že stíhame skorší autobus, než ten, ktorý sme pôvodne plánovali. Ten ale z neznámych príčin nešiel, tak sme skúšali stopovať. Zastavil nám milý starší pár, ktorý nám po ceste povedal, že v tichej doline pod Čiernou skalou bolo narátaných do 20 medveďov. Pán bol ale milovník prírody, tak namiesto frflania a odporúčania na streľbu nám rozprával o tom, ako tam videl také malé roztomilé mláďatká, že ešte mali viditeľné pekné biele golieriky.

Vysadili nás v Liptovskej Osade priamo pri aute, rozlúčili sme sa a s veľmi dobrým pocitom z celej turistiky a s čerešničkou na torte v podobe týchto dobrých ľudí sme nasadli do auta a bezpečne sme sa dostali večer domov.