S parťákom sme si naplánovali víkendovú turistiku od piatka do nedele, ktorú som pôvodne chcela ísť až na 3 noci, hrebeňovka Nízkych Tatier. Mala som v pláne úsek od Donovál po Chopok. Táto túra sa dá ešte predĺžiť po Čertovicu s prespaním na Štefánikovej chate. Nemali sme ale toľko času, tak sme museli skončiť v nedeľu.

Deň 1

Auto sme zaparkovali okolo šiestej poobede na veľkom parkovisku na Donovaloch. Prvá časť cesty po červenej značke je asfaltová. Prešli sme cez krátky úsek v osade Polianka a vkročili sme do lesa. Najskôr bola cesta veľmi rozbahnená, museli sme prechádzať po lese. Neskôr sa to zlepšilo a my sme pohodlne prešli až k útulni Kečka. Je to veľmi pekne spravená útulňa spravovaná chatárom. Dali sme si chladené nealko a oddýchli sme sa si pri ohnisku na pníkoch. Ja som sa prezula, lebo moje nové topánky ma začali riadne otláčať. V o dve číslach väčších topánkach sa mi kráčalo lepšie, a noha mi mohla po dlhej chôdzi puchnúť zvyšok túry koľko chcela.

Vyšli sme na menší kopec s rovnakým názvom Kečka a ocitli sme sa na krásnych lúkach. Naskytli sa nám prvé výhľady na okolie. Prešli sme až po rázcestník S. Hadlanka, kde sme sa rozhodovali, či pôjdeme aj na Kozí vrch alebo ho obídeme žltou značkou. Pre nedostatok času do západu slnka sme si zvolili obchádzku. Táto cesta je monotónna ale ide rýchlo, prevažne po rovine.

Dostali sme sa k stĺpom elektrického vedenia, čo nasvedčovalo tomu, že sme prišli na Hiadeľské sedlo. Pamätala som si to tu úplne inak. Túto trasu som už totižto absolvovala pred 7 rokmi. Bolo tu málo ľudí, ohnisko sa mi zdalo byť na inom mieste a útulňa sa mi zdala celá akási menšia. Stan sme postavili tesne pred vstupom do lesa pri kontajneroch, ale blízko dvoch ďalších stanoch, aby sme neboli úplne na samote kvôli medveďom, ktoré mohli v noci vyliezať z lesa. Zvyšok večera sme sedeli s ostatnými turistami pre ohni a v útulni.

Keď sme odchádzali spať, všimli sme si na protiľahlom kopci stádo srniek. Zvedavo sa na nás pozerali a ich oči sa odrážali zo svetiel čeloviek. Postupne odišli z dohľadu. Ale jedna srnka ostala v lese. A jej oči svietili veľmi silno. Niekedy otočila hlavu na nás, niekedy pozerala inde. Bola tam veľmi dlho. Začali sme váhať, či to je vôbec srnka, a či to nie je nejaké iné zviera. Alebo to ani nie je zviera? Mala som z toho trochu nepríjemné pocity a keď som si ľahla do stanu, nebolo mi všetko jedno. Zaspať sa mi podarilo, až o niekoľko hodín, keďže som pod chvíľou počula hlasné praskanie z lesa za stanom.

Deň 2

Na druhý deň ráno som sa po zlej noci zobudila našťastie živá a celá. Bol krásny deň. Najedli sme sa, zbalili sme stan a išli sme pozrieť, čo za zviera to v noci na nás pozeralo. Výsledok bol prekvapivý. Bola to tabuľka s nejakým nápisom, ktorá mala odlesky, a keďže bol pred ňou hustý porast, ktorý sa vo vetre hýbal, zdalo sa to, ako keby toto tajomné zviera podchvíľou pohlo hlavou. Zasmiali sme sa na tom, nabrali sme si vodu v studničke, čo bola naša posledná šanca na doplnenie tekutín po zvyšok dňa, a vyrazili sme na cestu. Čakal nás dnes dlhý, náročný, ale pekný úsek smerom na Ďurkovu útulňu.

Cesta začala strmo stúpať hneď od začiatku. Najskôr sa ide cez les. Potom les začne rednúť a postupne sa zmení na kosodrevinu. Tu som našla miesto, kde ma minule chytila v kosodrevine riadna kríza, a pomáhala mi skupinka Maďarov, ktorá mi ponúkala na tento stav slivovicu. Nemala som na výber, tak som túto liečbu skúsila. A naozaj, rýchla energia vtedy spravila svoje, a mňa to doslova postavilo na nohy, a mohla som pokračovať. Teraz som tento problém nemala. Preto som sa na tomto mieste len pousmiala a kráčala som ďalej. Menšia kríza ma ale začala chytať tesne pod Prašivou, kde mi začali slabnúť nohy. Dala som si cukor a pomaly som vykráčala hore. Spravila som pár fotiek a pokračovali sme na Malú Chochuľu. Tu sme si spravili prvú veľkú prestávku. Bolo teplo, ale hore pofukoval príjemný studený vetrík.

Po dostatočnom oddychu po najväčšom stúpaní počas tejto túry sme sa pohli ďalej. Prešli sme cez Veľkú Chochuľu, kde sme si dali tiež menšiu prestávku, potom cez Košarisko odkiaľ začne cesta klesať a hrebeň sa začne stáčať na severovýchod. Odtiaľto sa začína najpohodlnejší kúsok dňa. Cesta vedie najskôr po hrebeni a potom začne po rovine hrebeň traverzovať.  Táto rovinka trvá približne 45 minút. Prvé väčšie stúpanie je až na Latiborskú hoľu.

Potom nasleduje niekoľko menších kopčekov. Zo sedla Latiborskej holy sa dá zísť do najbližšej civilizácie, čo je malá osada Magurka. Pri Zámostkej holi sme narazili na baču so stádom ovečiek. Na zaháňanie používal borderské kólie. Pri dvoch psíkoch už sedeli dve turistky. Jedna borderka bola ešte voľná, tak tú som si obsadila na hladkanie ja (: Sú to krásne psíčatá. Na tomto mieste som si všimla, že opaľovací krém a veľa prachu poznačili moje nohy tak, že to vyzeralo, že už nie som špinavá, ale že sa mi zmenila rasa.

Pred sebou sme mali posledný úsek cesty. Už som začala cítiť väčšiu únavu. Prešli sme cez posledný kopček Ďurkova a odtiaľ sme zbadali útulňu s rovnakým názvom Ďurkova útulňa. Zišli sme asi 200 výškových metrov dole z hrebeňa.

Na chate je krásne. Akurát chystalo drevo na zimu, slniečko stále hrialo, okolie chaty bolo pekne zakvitnuté horskými kvetmi, krásny biely psíci samojedi sa hrali s turistami a znútra rozvoniavali chutné jedlá. Postavili sme stan a išli sme si umyť nohy, aby som znova vyzerala ako Slovenka.

Vnútri som pokecala s chatárom Talom, lebo som vedela, že je to chalan, ktorý mi asi pred 15 rokmi zmenil život. Odohralo sa to v Rumunsku. Keby nebolo Tala s kamarátom, pravdepodobne by som nezačala cestovať a vy by ste práve teraz nečítali článok na tomto mojom osobnom cestovateľskom blogu. Bolo to pekné stretnutie po dlhých rokoch, pretože som na nich nemala žiadny kontakt. Celú tú dlhú dobu som im chcela poďakovať a odohralo sa to až dnes. Dali sme si nejaké horce a večer ešte na terase posedeli s turistami.

Deň 3

Ráno sme opäť vstali do krásneho dňa. Zjedli sme raňajky a začali sme stúpať zase hore na hrebeň, z ktorého sme včera zišli. Vyšli sme na Malý Chabanec. Na hrebeni dnes veľmi fúkal studený vietor, ale slnko bolo napriek tomu riadne spaľujúce. Vyšli sme na Chabanec. Dá sa obísť, ale z tejto strany výstup nie je dlhý. Z Chabanca boli asi najkrajšie výhľady, čo sa dnešného dňa týka. Celý hrebeň sme mali pred sebou. Nezdržali sme sa ale hore dlho kvôli silnému vetru a začali sme schádzať strmo dole.

Pokračovali sme k zaujímavej časti – okolie Kotlísk. Nachádza sa tam veľmi úzky hrebeň a ide sa po strane. Na Kotliskách sa pripája bočný hrebeň vedúci zo Skalky. Tento hrebeň mám tiež ešte niekedy v pláne, ale je to veľmi náročná túra.

Na Kotliskách sme doplnili cukor a začali sme schádzať strmo dole. Dole sa mi išlo dobre, ale v momente, keď som mala začať stúpať na Poľanu, cítila som, ako mi oťažievajú nohy. Začínala som mať  krízu. Pomaly som sa došuchtala hore a tam som padla na kolená, odhodila batoh, ľahla som si na zem a nasledujúcu pol hodinku som pozorovala nebo. Keď som sa posadila, uvidela som krásny pohľad, celý hrebeň, ktorý sme od piatka prešli.

Keď som si dostatočne oddýchla, pokračovali sme ďalej. Boli sme stále bližšie k Chopku. Kabínky na lanovke sa dali stále lepšie a lepšie rozpoznávať. Za Poľanou nasleduje pekná rovinka a potom sa už vydláždenou cestou pokračuje na Dereše. Tu sa vplyvom lanovky hustota ľudí prudko zvyšuje, a turistická obuv a vybavenie zase zhoršuje. Ešte raz som sa otočila, aby som videla hrebeň, na ktorom už od piatka kráčame. Krása. Prišli sme na Chopok. Boli sme už dosť spálení, tak po krátkej úvahe sme sa zhodli, že tentokrát využijeme na hanbu lanovku aj my a odvezieme sa dole. Ušetrí nám to 2,5 hodiny zostupu na slnku, po ktorom by som mala už pravdepodobne seriózny úpal.

Dole sme zistili, že autobus zrovna v túto hodinu nejde žiadny, tak sme išli stopovať. Po chvíli nám zastavili milí ľudia z Liptovského Mikuláša, ktorý nás zobrali až na stanicu. Vystúpili sme z klimatizovaného auta, a ja som si myslela, že sa mi asi sníva. Bolo tu asi o 20 stupňov viac ako hore. Napriek tomu, že sa mi na hrebeni zadalo, že je tam extrémne horko, ale s tým, čo bolo tu dole sa to nedá porovnať. Našťastie nám išiel o pár minút išiel vlak. Výborne. Parťák sa odpojil v Ružomberku, odkiaľ mu išiel autobus, aby sa dostal späť k autu na Donovaly, a ja som pokračovala vlakom na západné Slovensko.