Kúpila som si nové turistické topánky a chcela som ich rozchodiť. Tak sme sa na jar s parťákom dohodli, že urobíme dvojdňový prechod Malými Karpatmi. Pôvodný plán bol prejsť za dva dni zo Zochovej chaty až po vlakovú stanicu v Smoleniciach, čo je okolo 40 km. Budem blízko k domovu, takže keby ma topánky veľmi otláčali, rýchlo by som zišla z kopca do nejakej dediny a bola by som v bezpečí. Radšej takto, ako ich rozchádzať niekde ďaleko a vysoko.

Začali sme teda na Zochovej chate, kde sme sa odviezli ranným autobusom z Pezinka. Žltou značkou sme prešli okolo chát a stúpaním do mierneho kopca sme sa dostali až do na Čermákovu lúku. Je to obľúbené miesto na stanovanie pre všetky vekové kategórie. Toto miesto je aj ideálne pre rodiny s deťmi kvôli ľahkému prístupu a celá lúka je pekne upravená. Nachádza sa tu aj pomaľovaná studnička, ktorú si pamätám ešte z detstva, keď sme sem chodili s rodičmi. Dali sme si krátku prestávku, po ktorej sme sa napojili na červenú značku, po ktorej sme pokračovali zvyšok dnešného dňa.

Ďalší úsek je veľmi príjemný, ide sa prevažne po rovine pekným lesom, ktorý na jar vyzeral ešte krajšie. Všetko bolo veľmi zelené a les vyzeral ako z rozprávky. Tu som si uvedomila, aké sú tie Malé Karpaty vlastne pekné pohorie.

Na rázcestníku Hubalová sa nachádza ohnisko s lavičkami, tak sme doplnili cukor, a pokračovali sme smer Panské uhliská. Táto cesta vedie pomerne dlho okolo lesného revíru. Pekný les stále pokračoval. V jeden moment sme začali prudšie klesať a neskôr sme sa ocitli pri lavičkách s kaplnkou. Toto miesto bolo veľmi pekne upravené a vyzeralo, že je úplne nové.

Rozmýšľali sme, čo s vodou. Čakal nás náročnejší výstup na Vápennú a potrebovali sme niekde doplniť zásoby, pretože nebolo isté, či studničky budú hore na hrebeni tiecť. Zašli sme teda kúsok ďalej medzi chaty do Sološníckej doliny a okoloidúceho auta sme sa spýtali na vodu. Boli to domáci, niečo sme s nimi zavtipkovali, tak nás zavolali k sebe na záhradu, a okrem čistej vody zo studne sme dostali aj pohárik pálenky.

Bol čas ísť, tak sme sa rozlúčili, vrátili sme sa na červenú značku a začali sme stúpať. Prvý kopec mi celkom rýchlo ušiel. Hore bola dokonca malý vyhliadka. Potom je rovinka, cesta sa stáča a začína sa najhorší výstup tejto turistiky. Výstup na Vápennú. Tento kopec je aj postrachom pre všetkých ľudí, ktorí chodia na Trnavskú 100 (každoročný 100km prechod Malými Karpatmi). Hovorí sa, že keď sa človeku podarí vyjsť na Vápennú, už dokonči celú trasu. Je to naozaj nepríjemný stupák. Po najstrmšej časti nasleduje dlhšie mierne stúpanie. Zdalo sa mi to byť nekonečné, ale našťastie som pod spoteným čelom zbadala rozhľadňu, ktorá symbolizovala koniec. Na Vápennej sme si dali zaslúženú prestávku, poobdivovali výhľady a pokračovali sme ďalej po hrebeni.

Úsek z Vápennej po Studničky je skalnatý, pretože sa prechádza sa priamo po hrebeni. Na Studničkách sa síce nachádza reálna studnička, ale ako sme predpokladali  bola bez vody. Našťastie sme si spravili dole zásoby. Nie všetko bolo ale ideálne. Moje nové topánky ma už nielen riadne odierali, a ako mi opuchla noha, začali ma aj extrémne tlačiť vzadu nad pätou a na prstoch. Začala som tušiť, že sú mi asi malé. Od týchto momentov bol pre mňa každý krok stelesnením utrpenia. Preto sme sa na v Sedle Uhliská rozhodli, že Klokoč so známym krížom s klincami obídeme po cyklochodníku, ktorý ho traverzuje. Bolo to dobré aj s časového hľadiska, pretože do západu slnka ostávala už len nejaká hodinka a pol.

Prišli sme na Amonovu lúku. Štandardne tu už kempovali ľudia na každej strane lúky, ale našli sme pekné miesto na stan, opiekli sme si špekačky, ja som sa prezula do polopapúč, ktoré nosím so sebou, takže som konečne prestala trpieť. Dali sme si pivko a zvyšok večera sme strávili pri ohni so susedmi.

V noci som dobre nespala, ráno som sa prebrala úplne unavená a dolámaná. Keď sme všetko pobalili musela som sa obuť do mojich nových malých topánok. Okamžite padol verdikt.. musíme prísť čím skôr do civilizácie. Moje nohy boli veľmi opuchnuté, o to viac v topánkach boleli. Vytýčili sme preto cieľ záchrany, Plavecký Mikuláš.

Prešli sme najskôr po červenej značke na Kubašovú, a tam sme sa pripojili na neznačenú asfaltovú cestu, ktorá mi vyhovovala viac, keďže sa mi na nej nohy menej hýbali ako v lesnom teréne. Keď sme ale vošli do dediny, už som si nohy takmer vôbec necítila. Nejak som zatla zuby a prešla som ešte na hlavnú cestu. Autobus nešiel, tak sme skúsili stopovať. Zastavilo asi 2. auto s mladým párom a tí nás odviezli až do Trstína. V aute som sa prezula do polopapúč a v Trstíne sme na Kofole počkali na spoj, ktorým som sa dostala domov.

Napriek utrpeniu to ale hodnotením, ako peknú turistiku v Malých Karpatoch. Nešli sme síce podľa pôvodného 40 km plánu, ale ako sa hovorí, Človek mieni, Pán Boh mení. Ja som bola rada, že som vopred správne usúdila, že sa môže stať aj niečo takéto, a bola som rada, že sa mi takáto vec nestala niekde v polke dlhého hrebeňa Nízkych Tatier alebo na nejakom štíte Vysokých Tatier. Nohy sa mi hojili ešte ďalšie dva dni a topánky som si nechala len na mestské používania v horšom počasí.