Po včerajšom krásnom výstupe na Veľký Choč sme si kamarátkou zbalili všetky veci a pobrali sme sa z penziónu U Sulov pri Ružomberku do obce Stankovany, kde sme si nechali veci.

V pláne bolo vyjsť do osady Podšíp po zelenej značke, napojiť sa na žltú značku, vyjsť na Šíp a potom dole zísť z opačnej strany do Žaškovského sedla a Škutovou dolinou sa vrátiť do Stankovian. Celá trasa mala prevýšenie 775 metrov a 11,1 km. Mali sme na to skoro celý deň, tak sme si chceli užiť všetky zaujímavé miesta. Tento vrch sa nachádza v chránenej prírodnej rezervácii a patrí k Šípskej Fatre, ktorá je súčasťou Veľkej Fatry.

Po odbočený z hlavnej cesty v civilizácii do lesa sme ešte míňali viacerých turistov, čo bolo fajn, pretože v tejto oblasti sa nachádza veľmi veľa medveďov. Miernym strmákom sme sa dostali až na rovinatú zvážnicu vo veľmi peknom lese. Touto rovinkou sme prešli až prvej vyhliadke, na ktorej bola postavená lavička. Bolo azúrové nebo a krásne viditeľné Martinské hole a Malá Fatra.

Dali sme si občerstvenie a po pár minútach sme sa dostali k opustenej osade Podšíp, ktorá leží v nadmorskej výške približne 700 metrov. Je to osada, ktorá pozostáva asi z desiatich chatiek. Poslední obyvatelia z tohto miesta odišli v 50. rokoch 20. storočia. Postupne sa chatky renovujú a tak na mieste vznikol akýsi skanzen. Osada je na lúke s krásnymi výhľadmi na vrcholy Malej Fatry, Stoh a Veľký Rozsutec. Nad osadou sa nachádzajú dva pramene pitnej vody. Keď sa tak človek zamyslí, musel tu byť veľmi ťažký život.

Zamierili sme do lesa na žltú značku. Najprv lesná cesta vedia len miernym stúpaním, ale po chvíli sme prišli k pasáži, ktorá bola teda veľmi strmá. Našťastie sa dali stále vidieť skalné bralá, ktoré nasvedčovali koniec výstupu. Tak aj bolo. Dostali sme sa hore a zamierili sme opačnou stranou ako vedie chodník k prvej vyhliadke.

Vrátili sme sa na chodník a po hrebeni sme pokračovali ďalej a po ceste sme si pozreli ešte ďalšie vyhliadky.

Dostali sme sa až k vrcholu Zadný Šíp s krížom. Toto miesto pekne vidieť zo Stankovian, ale aj z vlaku. Dali sme tu zaslúženú čokoládu, urobili sme fotky a vydali sme sa na ďalšiu časť cesty.

Prechod hrebeňom bol veľmi pohodlný. Hrebeň je pomerne rovný, tvoria ho iba malé kopčeky hore a dole. Prechádza sa cez rôzne krásne skalné útvary, s tým že najviac sa mi páčila Šípska úžina.

Dostali sme sa na hlavný vrch Šíp. Odtiaľto už žiadna cesta nahor neviedla. Boli sme tu samé a zase sme si na chvíľu spravili prestávku, aby sme sa pokochali peknými výhľadmi.

Potom sme vyrazili na cestu nadol. Veľmi ma prekvapil les, cez ktorý sme začali schádzať. Krásny zelený les obrastená papraďami. Paprade milujem, tak som bola vo svojom živle. Na tejto strane hory sme stretli ale už len jedného turistu.

Prudkým klesaním a prechodom cez lesné pasáže sme sa dostali až do Žaškovského sedla, kde nás prekvapila nádherná obrovská zelená lúka. Do ďalšieho vlaku sme mali veľa času tak sme si sadli na lavičku a ostali tu na slnku odpočívať.

Bolo úplne ticho, slniečko hrialo, počuli sme iba občasný vetrík v korunách stromov. Vedľa bol altánok aj s ohniskom. Vyzerala som medveďa, možno sa ho podarí z diaľky zahliadnuť. Takáto šťastie sme nemali. Vybrali sme sa teda dokončiť našu dnešnú púť. Zašli sme do lesa, a po pár minútach sa mi to miesto prestalo páčiť. Videli sme niekde značku? Nevideli. Pozrela som na mapu a zistila som, že sme odbočili zle. Rýchlo sme sa teda vrátili na lúku a našli sme správny smer, kde bola aj značka. Prešli sme okolo napájadla a napojili sme sa na zvážnicu. Stále sme v tejto časti nestretli nikoho, preto sme mali veľmi veľký rešpekt pred mackami. Na lúke z diaľky by to bolo fajn, ale na takejto cestičke by sme sa tomu veľmi radi vyhli.

Našťastie sme v bezpečí prišli až späť do civilizácie do Stankovian, kde sme si zobrali veci a na lavičkách pri miestnom pohostinstve sme sa najedli a počkali na vlak.