S partiou sme sa rozhodli, že nepôjdeme do Malej Fatry, ako sme pôvodne plánovali. Počasie na hrebeňoch nemalo byť najlepšie. A keďže jeseň už naberala svoje farby, Veľký Manín vyzeral ako veľmi dobré riešenie. V piatok ráno sme vlakom pricestovali z Trnavy do Považskej Teplej. Odtiaľ sme pešo prešli až k Manínskej Tiesňave.

Manínska Tiesňava vznikla erozívnou činnosťou Manínskeho potoka, ktorý sa postupne zarezával do skalného masívu. Potok tak rozdelil masív na dve časti – Veľký a Malý Manín. Tiesňava je najužším kaňonom na Slovensku, pričom steny dosahujú výšku až 400 metrov. Kedysi bola ale tiesňava oveľa užšia.

Až v roku 1933 bol armádou v najužšom mieste odstrelený kus skaly, čím sa kaňon rozšíril na 3,7 metra. Predtým bolo toto miesto pre nákladné vozy neprejazdné, a furmani museli náklad z vozov vykladať, vozy rozkladať a potom ich opäť prenášať a skladať. Tento zásah umožnil vytvoriť priechod pre vozy.

Pozreli sme si Manínsku tiesňavu a na chvíľu sme sa zastavili aj pri symbolickom cintoríne. Ten sa nachádza na peknom mieste pod veľkým skalným bralom.

Vrátili sme sa späť ku kempu a odbočili sme na žltú značku. Prešli sme do lesa. V nižšej časti sme narazili na viacero pekných lesných miest, niektoré vyzerali ako tunely. Prešli sme aj okolo studničky, kde sme si dali prvé občerstvenie.

Potom sme začali stúpať stále prudšie a prudšie. Les mal krásne farby jasene, ktoré nás povzbudzovali do kroku. Sem tam sme si popískali alebo pobúchali paličkami. Treba robiť prevenciu pred mackami aj tu.

Ani sme sa nenazdali a dostali sme sa do zóny cik-cakov. V tejto časti už stúpanie nie je strmé a začali sme prechádzať aj okolo miest s výhľadmi.

Dostali sme sa až na hrebeň. Dnes sme sa chceli ísť pozrieť aj na samotný vrchol Veľkého Manína, ku ktorému prednedávnom ešte neviedla značky. Netušili sme, či sú z neho nejaké výhľady alebo nie. Išli sme už len po hrebeni, ktorý bol niekedy veľmi úzky a skalnatý a za chvíľku sme videli kopu skál nahádzaných na sebe. A sme tu – Veľký Manín. Takže bez výhľadu. Okrem skál sa tam nachádza aj lavička s veľmi prísnym nápisom, vrcholová kniha bez pera a miska pre psíkov. Celé okolie bolo doryté od prasiatok. Dali sme si dole batohy a chvíľku sme si oddýchli.

Keď začala byť zima, pobrali sme sa smerom odkiaľ sme prišli k rázcestníku. Všimli sme si, že obyvatelia majú radi toto miesto, lebo doslova na každom kroku bolo ohnisko. Príjemnou rovinatou cestičkou sme sa dostali až na posledný rázcestník. Tam cesta odbočovala strmo dole k útulni Severák.

Odbočili sme a po veľmi strmom svahu a strmej ceste dole sme prišli až k tejto rozprávkovej búdke, kde sme strávili noc.

Ešte za svetla sme si pozreli výhľad z malého kopčeka hneď nad chatkou.

Na druhý deň sme skoro ráno vyšli znova k rázcestníku a vybrali sme sa neznačenou cestou k vyhliadkam na hrebeni. Tieto vyhliadkové miesta boli naozaj krásne. A špeciálne takto skoro ráno, keď sa okolo nás ešte prevaľovala hmla. Všetky vyhliadky smerujú na Malý Manín, celé údolie Manínskej Tiesňavy a dedinky Záskalie. Narazili sme aj na známe Manínske skalné okno.

Potom ako sme si všetko pozreli, vrátili sme sa na značku a na rázcestníku sme odbočili smer Záskalie, pretože značkovaná zvážnica bola doničená od nákladných áut zvážajúcich drevo.

V Záskalí sme počkali na autobus do Považskej Bystrice, odkiaľ nám išiel vlak späť do Trnavy. Bol to pekný nenáročný jesenný výlet.