Deň 1: Biely Potok – Vlkolínec – Malinô Brdo – Vyšné Šiprúnske sedlo – Nižné Šiprúnske sedlo – Smrekovica, voj. zotavovňa (Celková dĺžka: 14,2 km, Stúpanie: 1 300m, Klesanie: 465 m)

Deň 2: Smrekovica, voj. zotavovňa – Močidlo – Rakytovské sedlo – Útulňa Limba – Teplô, horáreň (Celková dĺžka: 11,1 km, Stúpanie: 270m, Klesanie: 985 m)

Túto turistiku sme začali s kamarátkou v piatok prespaním v Bielom Potoku pri Ružomberku. Ostali sme v Penzióne pod Vlkolíncom, ktorý môžem len odporučiť.  Pekné prostredie, príjemní personál, večer úplné ticho, zaspávali sme len za zvuku potôčika.

Na druhý deň po raňajkách sme prešli od penziónu do centra dediny, aby sme sa pripojili na žltú značku smerujúcu na Vlkolínec. Začiatok cesty je veľmi strmý. Najskôr sa ide po otvorenej lúke, kde sa stúpaním objavujú prvé výhľady na Biely Potok. Je strašne horko a dusno. Tuším, že by z tohto mohla byť dnes aj búrka. Cesta potom vedie rovnako strmo, ale aspoň cez les. Po lese vyjdeme na lúku, kde sa pripájame na asfaltovú cestu vedúcu na Vlkolínca.

Vlkolínec je horská osada a pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. Je to prototyp dedinského stredovekého osídlenia s drevenou architektúrou horských oblastí. Vo Vlkolínci sa nachádza 45 budov postavených vo svahu. Cez obec preteká potok a v centre sa nachádza škola, zvonica, studňa, a kostol. Vlkolínec bol veľmi izolovaný, a preto sa vyhol stavenému rozmachu. Ešte do polovice 20. storočia do neho viedli len poľné cesty a nemal zavedenú elektriku. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.

Vo Vlkolínci sme si trochu oddýchli pri potoku a pokračovali sme v ceste smerom na Malinô Brdo. Na Vlkolínskych lúkach je vybudovaná minifarma, takže v jej okolí bolo veľa rodín s deťmi.

Keď sme prešli za farmu, ocitli sme sa na malej lúke. Na ľavej strane od chodníka bol les. Pred nami bola väčšia skupina rodičov s deťmi, ktorý uprene pozerali do lesa a niečo kričali. Inštinktívne sme zastali a za pá sekúnd asi 3 metre pred nami vybehla z lesa splašená obrovská laň. Mala otvorené ústa a keď vyšla z lesa, vyskočila tak ďaleko, že preskočila až na koniec ten menšej lúky. Nechápali sme, iba sme sa na seba pozreli s tým, že sme mali obrovské šťastie, že sme jej nevbehli do cesty.

Prišli sme na Malinô Brdo a išli sme na zaslúžené občerstvenie k svahu. Na radare sme videli, že sa blíži obrovská búrka, tak sme sa rozhodli ju prečkať v bezpečí dole v jednej z reštaurácií. Konkrétne v tejto ma zaujal luster vyrobený z jeleních parohov. Spoločnosť nám tu robil aj cyklista, ktorý mal rovnaký nápad a chcel prečkať celý front v bezpečí.

Po búrke sme sa pustili znovu na cestu. Rozlúčili sme sa a začali sme stúpať do strmému lyžiarskeho svahu, na ktorý sme sa celú dobu pozerali. Každým metrov vyššie sa ale otvárali nové a nové výhľady.

Vyšli sme hore k budove lanovky. Odtiaľ je naozaj krásny výhľad, oplatí sa sem vyjsť. Bolo dokonca vidieť aj Liptovskú Maru a Liptovksý Mikuláš. Hore bol ešte maďarská párik, ktorý nevyzeral, že by mal pokračovať ďalej.

Najedli sme sa a vydali sa do hlbokého lesa smerom na Šiprúnske sedlá. Najskôr sme sa báli. Vedela som, že sme tu pravdepodobne široko ďaleko úplne sami. Strach sme ale zahovorili zaujímavými témami a za chvíľu sme boli na Vyšnom Šiprúnskom sedle. Pôvodný plán vyjsť na Šiprúň sme vzdali kvôli časovému sklzu kvôli búrke.

Prešli sme cez kravský elektrický ohradník a cez lúky sme sa dostali až na Nižné Šiprúnske sedlo, kde sme sa nachvíľku posadili na lavičku a odpočívali.

Čakal nás posledný úsek cesty dnešného dňa. To som ale ešte netušila, že to bude jeden z najkrajších lesov, v ktorých som kedy bola. Hrebeň na zelenej značke vedúci na Smrekovicu patrí do najchránenejšej prírodnej rezervácie. Tento prales sa volá podľa miestnej legendy Jánošíkova kolkáreň. Vydali sme sa teda do pralesa.

Bolo po búrke a les sa miestami ponáral do hmly. Slnko už bolo nízko a lúče presvitali cez staré stromy. Kvôli vysokej vlhkosti boli všade vyrastené hríby. Všade boli čučoriedky a paprade. Bolo úplné bezvetrie a v lese bolo hrobové ticho. Bolo počuť len keď jemne padali kvapky zo stromom. Rozprávková krajina.

Celý úsek sme išla pomaly a naozaj sme si ho užívali. Nasledovala časť so suchými stromami a na konci sme vyšli na lúke, kde sme stretli prvých ľudí od Maliného Brda. Po krátkom prudkom klesaní sme sa ocitli tesne pred západom slnka ocitli v ubytovacom zariadení Smrekovica, kde sme mali ubytovanie v turistickej časti. Privítal nás tu milý personál, dali sme si večeru a večer sme ešte strávili s dvoma staršími turistami v spoločenskej miestnosti príjemným rozhovorom.

Na druhý deň po búrkach bola krásna modrá obloha. Už nebolo tak dusno, ale v nížinách bola spara, čiže viditeľnosť bola slabšia a fúkal silnejší severný vietor. Po raňajkách sme pokračovali zelenou značkou smerom na Rakytovské sedlo.

Cesta vedie cez novo zrekonštruovaný objekt Močidlo, cez lúčne svahy v oblasti Skalná Alpa. Potom sme prešli do lesa. Táto cesta bola veľmi príjemná. Nenachádzajú sa na nej žiadne väčšie stúpania ani klesania, a ide sa v tieni, takže ubiehala veľmi rýchlo. V Južnom Rakytovskom sedle sme sa rozhodli, že na Rakytov nejdeme kvôli silnému vetru a zlej viditeľnosti v dolinách.

Začali sme teda schádzať na južnú stranu divokou prírodou po žltej značke. Na južnej strane bolo bezvetrie a opäť bolo cítiť dusný vzduch. Prešli sme peknými traverzami s výhľadmi a cez krátky úsek lesa sme prešli až do útulne Limba. Dnes tu bol chatár David, čo ma veľmi potešilo, pretože s chatárom Vojtom som naposledy nemala  príliš dobrú skúsenosť. V Limbe sme ostali asi hodinku, najedli sme sa, oddýchli sme sa, porozprávali sme sa s chatárom, spýtali na medvede a vydali sa na posledný úsek cesty, dole do dedinky Nižné Revúce.

Cesta najskôr vedie strmo dole cez les, až kým sa nepripojí na cestu v údolí. Prejde sa potokom a potom už len pohodlným chodníkom pokračuje smerom k hlavnej ceste. Cestou sme ešte videli rozpadnutý posed, kde bol videný posledný medveď. Trošku sme si na tomto území spievali (:

Pri horárni na konci cesta sa nachádza autobusová zastávka. Autobus nám išiel asi za hodinu do Ružomberka, tak sme sa rozhodli stopovať. Zastavili nám priateľskí poľskí turisti, ktorí nás odviezli až do Ružomberka, odkiaľ sme sa vlakom dostali domov.

Tento víkend hodnotím na výbornú a túto trasu odporúča naozaj všetkým ľuďom aspoň s miernou kondičkou. Túra vedie cez zaujímavé miesta, sú na nej výhľady, striedajú sa lúky a lesy, a dokonca vedie cez prales. Netreba si brať so sebou ani spací vak, pohodlne sa vyspíte v ubytovaniach.

Nám sa výlet veľmi vydaril. Užili sme si nielen krásnu prírodu vo Veľkej Fatre, ale aj priateľských ľudí a kopec srandy.