Po rannej návšteve krásnej budhistickej stupy v Káthmandu som vystúpila z autobusu pred vchodom do ľudských kremtórií v chráme Pashupatinath. Samostná cesta ktorá viedla do krematórií bola zvláštna. Najskôr som prechádzala cez stromovú alej. Na obrubníkoch sedeli mlčiaci ľudia, ktorí na mňa hľadeli. Bližšie pri kremotóriách sa po stranách chodníka nachádzali kopy dreva na pálenie tiel.

A som tu. V čase kedy som prišla horelo veľa ohňov.

Rieka Bagmati, ktorá preteká cez Káthamndu je veľmi posvätná. Neskôr sa vlieva do Gangy a prechádza cez Varanasi, kde je najväčšie a najposvätnejšie krematórium v Indii.

Išla som priamo dole k hraniciam a zblízka som sledovala celé dianie a kremačné ceremónie.

Pomaly som prišla až k poslednému miestu na pálenie. Rodina príbuzného bola ku mne veľmi milá, začali sa so mnou rozprávať a ponúkli mi miesto na sedenie a dovolili mi celý priebeh fotiť. Tak mám pomerne dosť autentické fotky o tom, ako to na nepálskych krematóriách  v Pashpatinath chráme vyzerá.

Telo sa najprv symbolicky umyje v rieke a je prenesené na miesto, ktoré bolo určené na pálenie. Každé telo je spaľované profesionálom, ktorý vykonáva túto robotu celý život. Toto remeslo sa dedí z pokolenia na pokolenie.

Telo sa za pomoci rodiny vyloží na hranicu s drevom. Odstránia sa z neho všetky ozdoby a telo sa prikryje ľahkou plachtou.

Rodina uloží na telo posvätné predmety a nasleduje posledné modlenie najbližších príbuzných pri tele.

Najstarší syn, ktorý si pred pohrebom musí oholiť hlavu, chytí trs suchej trávy, ktorý zapáli. Prejde tri krát okolo tela a potom podpáli posvätné predmety, ktoré sú umiestnené pri hlave zosnulého.

Horiaca hlava sa nechá chvíľu odokrytá. Potom sa celé telo zakryje suchou trávou. Do stredu sa ešte nahádžu drobné drievka. A potom už telo horí niekoľko hodín pred očami príbuzných a rodiny.

Sedela som tam a cítila som veľký pokoj. Na takýchto miestach si človek najviac uvedomuje, ako je smrť blízko k životu. Jeden deň sme tu, a na druhý po nás ostane len popol. Tu je vidieť ako rýchlo sa ľudská bytosť premení na dym. Okolo človeka, ktorý bol ešte ráno živý, teraz šľahajú plamene, ktoré ho pred očami menia na hŕstku uhlíkov. Ako málo stačí aby človek ležal na drevenej hranici a mizol z tohto sveta. Takže sa mi znova zosilnil ten môj pocit o vážení si života resp. každého dňa, ktorý sme tu.

Potom som šla pozrieť na druhú stranu mosta. Ako som kráčala prichádzal ďalší pohrebný sprievod. Podľa tradície sa počas pochodu zapáli trs trávy a každý v sprievode na neho musí stúpiť.

Toto je miesto, kde sa telá umývajú. Na tejto strane je aj spaľovacie miesto pre bohatších alebo významnejších Nepálcov. Práve v dobe, kedy som tam bola sa jeden pohreb začínal. Pár fotiek ukazuje priebeh.

Symbolické umývanie robia len muži. V prípade tohto pohrebu to bolo inak.

Jedna pani (pravdepodobne najbližšia príbuzná) sa s krikom dožadovala, aby mohla ešte prísť k telu a očistiť ho. Bol to strašný pohľad. Keď v priamom prenose vidíte ten najväčší smútok, aký sa dá vidieť na blízkom človeku.

O pár minút táto pani skolabovala.

Potom sa celý sprievod presunul do časti na spaľovanie. Sledovala som z diaľky, čo sa deje.  Muž, ktorý mal zapáliť telo, sa k tomu nevedel odhodlať. Pravdepodobne to bol otec zosnulého. Jeho krik sa rozlieval po celom pobreží rieky. Nechávali mu čas, ale on to jednoducho nedokázal urobiť.

Kým mi v ušiach rezonoval zvuk nariekajúceho muža, na tomto mieste úplne dohorelo telo. Všetky uhlíky boli pozametané do svätej rieky, ktorá ich odplavila preč.

A na mieste, kde sa vysypali, sa si opice a kravy užívali život.

Za chvíľku už bolo toto miesto pripravené na spálenie iného vyhasnutého ľudského života a kolobeh sa mohol začať odznova.

Bol čas odísť. Tak som zanechala tieto posvätné krematóriá s pocitom šoku, ale aj maximálneho vnútorného vyrovnania. Videla som kolotoč života a smrti. Keď sa takto pozriete smrti do očí, o to viac potom vidíte samotný život.

Na ďalší deň ma zase čakala stretnutie so smrťou. Tentokrát v podobe obetovania zvierat v posvätnom chráme.