Už pred príchodom do Nepálu som mala zistené miesta, ktoré som chcela navštíviť. Boli to aj zvláštne miesta, ako napríklad pohrebné krematóriá, ktoré som navštívila včera, ale o existencii Dakshinkali temple a obrade, ktorý sa tam pravidelne deje som sa dozvedela až v Káthmandu. Nie je to turistické miesto a o to viac ma lákala jeho návšteva.

Pozerala som na internete, ktoré dni v týždni sa koná rituál. Dozvedela som sa, že je to dva krát do týžďna – utorok a sobotu. Výborne! Pretože v sobotu som bola ešte stále v Káthmandu. V sobotu je hlavný deň obetovania a do chrámu v tento deň každý týždeň prichádza veľa ľudí.

V sobotu doobeda som išla do Ratnaparku neďaleko Thamelu, kde som sa spýtala na autobus, ktorý smeruje do dediny Pharping, ktorá je od Káthmandu vzdialená 22 km. Ochotní Nepálci mi hneď poradili a ukázali mi autobus.

Cesta je veľmi pekná. Celý čas, približne 45 minút, sa stúpa do kopca. Takmer všetci ľudia vystúpili na zastávke pri chráme neďaleko dediny. Nasledovala som dav ľudí. Zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa blížila k miestu, kde sa budú obetovať zvieratá.

Prišla som na širokú ulicu. Vyzeralo to, ako keby sa na nej odohrávali nejaké trhy. Všade bolo veľa stánkov s rôznymi druhmi tovaru. Po pár metroch som zbadala stánok, kde sa predávali kohúti. Okamžite som vedela, za akým účelom sa títo kohúti predávajú.

Išla som až na koniec tejto dlhej ulice plnej stánkov. Na konci po ľavej strane boli dlhé schody do údolia, kde bol samotný chrám Dakshinkali. Ľudia čakali na schodoch v nekonečnej rade.

Keďže som sem neišla za účelom obetovania, mohla som ísť ihneď dole. Pri chráme som videla miesto, kde sa dali zakúpiť obetné predmety. Potom som pristúpila bližšie, aby som mala dobrý výhľad na celé dianie.

Bolo poludnie a brány do chrámu boli zavreté. Po raňajšom obetovaní zvierat sa chrám na chvíľu uzatvorí a čistí sa. Ľudia, ktorý nesú obetné dary, kohútov alebo kozy, zatiaľ čakajú pred bránami. Niektorí si cez bránu kupovali holubov, ktorý sa našťastie nešli obetovať.

Po pár minútach čakania sa ozvali zvony a bubny. Začala som byť nervózna z toho, čo sa ide diať. Celé miesto sa v tomto momente ponorilo do zvláštnej atmosféry a cítila som akési čudné napätie zovšadiaľ navôkol. Srdce mi bilo o sto šesť.

Potom sa brány otvorili. Ľudia začali pomaly vchádzať dovnútra. Pristupovali so zvieratami priamo k miestu, kde sa obetovávajú bohyne Kali. Videla som kozu. Bála sa, nechcela spraviť ani jeden krok. Vyzerala, že vie, čo ju čaká. Začalo mi byť ťažko.

Priamo predo mnou na obetnom mieste, muži odrezávali hlavy kohútom a krv stekala do žľabu.  Odrezané hlavy hádzali na strechu oproti nim. Zbadala som havranov, ktorý na ne číhali. Prileteli, vzali ich do zobáku a odleteli s nimi ponad chrám.

Znova  som sa pozrela na kozu. Už bola len pár metrov od obetného miesta. Odvrátila som radšej zrak. Za chvíľu som zbadala, ako majitelia odnášajú jej nevládne telo.

Ale na tvárach ľudí, ktorí vykonali obetu v podobe symbolických predmetov alebo zvierat vidno skutočnú spokojnosť vo viere, že urobili niečo dobré pre seba a pre svoju rodinu.

Možno sa niekomu zdá tento spôsob obetovania zvierat, ako zlý spôsob na vyjadrenie úcty k bohyni Kali, ale má to aj jednu pozitívnu stránku. Zvieratká sa nenechávajú obetovať úplne zbytočne. Ľudia si mäso dávajú spracovať priamo v chráme a berú si ho domov, kde ho zjedia.

Toto miesto a ceremónia je na jednej strane veľmi šokujúca, ale na druhej strane pôsobí veľmi magicky. Najskôr som si myslela, že tam nevydržím ani pol hodinu, ale v Dakshinkali som ostala vstrebávať netradičnú atmosféru asi 3 hodiny.

Návštevu tohto chrámu odporúčam naozaj každému, kto vyhľadáva zvláštne miesta, ale zároveň má silný žalúdok. Ja som môj nemala a v noci sa mi stala nepríjemná vec, kedy mi pravdepodobne praskol malý vred v žalúdku alebo došlo k narušeniu sliznice. Mala som už kúpený lístok do Pokhary, tak som celú cestu teraz rozmýšľala ja, či vykrvácam alebo nie. Nebolo mi všetko. Tento zdravotný problém som potom riešila až v Pokhare.