Nachádzala som sa v pokojnej dedine Kazbegi známej aj pod menom Stepantsminda. Včera som sem prišla z Tbilisi po Gruzínskej vojenskej ceste plnej zaujímavostí. V tejto malej dedinke sa mi veľmi páčilo, konečne som bola v gruzínskych horách. Nebolo tu ani veľa turistov, skôr boli ulice plné zvierat. Dýchal tu z toho naozaj kaukazský horský duch. Ubytovala som sa v penzióne Kazbegi Inn, kde som stretla nemecký párik, s ktorým som išla neskôr večeru. Dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme pozrieť najväčšiu turistickú atrakciu v okolí, kostol Najsvätejšej trojice, spolu.

Skoro ráno, sme vyšli na hlavnú cestu a začali sme pomaly stúpať nad dedinu. Ku kostolu v nadmorskej výške 2170 metrov, kde vedie asfaltová cesta, sa ale dá dostať aj autom. Stačí si v centre dohodnúť nejakého taxikára, ktorý vás tam rád vyvezie za cca 60 GEL. Jazdu môžete zdieľať aj s inými turistami. Ak ste ale v lepšej kondícii, určite odporúčam turistiku.

Ako sme stúpali, okolie bolo čoraz krajšie a krajšie. Najskôr sme videla Kazbegi zhora, potom sa výhľad zakryl a pred sebou sme mali zelené lúky. Častokrát sme narazili aj na pasúce sa zvieratká.

Popri ceste sa nachádza ja pomerne dobre zachovaná veža.

Za niečo vyše hodiny sme boli hore pri kostole. Kostol najsvätejšej trojice Gergeti Trinity zo 14. storočia leží na veľmi odľahlom mieste na Kaukaze. Je obklopený horami a priamo za ním leží hora Kazbeg, ktorá láka mnohých horolezcov.

Rovnako ako mnoho gruzínskych kostolov, aj kostol Najsvätejšej Trojice Gergeti obsahuje skryté druhé poschodie, v ktorom sa kňazi a farníci ukrývali počas invázií. Počas nebezpečného stredoveku bola v kostole ukrytá vzácna relikvia, kríž svätej Niny.

Popozerali sme si kostol, pokochali sa výhľadmi na údolie, a išli sme si pozrieť miesto, ktoré je ešte krajšie. Je to pohľad zhora na samotný kostol. Vystúpili sme o niečo vyššie, sadli sme si, a dlho sme obdivovali krásu celého miesta. Zo všetkých kostolov, ktoré som kedy videla bol tento zatiaľ najkrajší, čo sa umiestnenia týka.

Nechcelo sa nám ísť ešte dole, tak sme pokračovali po ceste vyššie a vyššie. Príroda je tu naozaj úžasná. Zasnežené končiare sa k nám približovali, a kostolík sa od nás vzďaľoval, až sa nám úplne stratil z dohľadu.

Ale bol čas vrátiť sa späť. Pomaly sme zostupovali dole a užívali si ešte posledné momenty v horách. Keď sme zišli do dediny, dali sme si poriadnu večeru, a večer sme ešte posedeli pri gruzínskom vínku na záhrade.

Na druhý deň sme sa všetci spolu vrátili maršrutkou späť do Tbilisi, kde si už každý išiel svojou cestou. Na tento krátky pobyt v Kazbegi budem mať veľmi pekné spomienky.