Ushguli (Ušguli), najvyššie položenú dedinu v pevninskej Európe, ktorá je trvalo osídlená, som navštívila hneď po Tbilisi. Najprv som išla rannou maršrutkou do Mestie, tam som jednu noc prespala a na druhý deň ráno som išla do Ushguli. Taxík mi vybavil domáci z penziónu v Mestii za 30 GEL, pričom autobus stál 40 GEL. 50 km cesta trvala hodinu a pol, a na niektorých úsekoch som sa dokonca bála.

Ako sa dostať do Ushguli?

Ak chcete navštíviť túto odľahnú dedinku, budete sa najskôr musieť dostať do Mestie, čo je východiskový bod. Odtiaľ môžete ísť na súkromnú skupinovú prehliadku, zaplatiť si taxík obojsmerne alebo ak chcete v Ushguli stráviť aj noc ako ja, čo odporúčam, tak iba jednu cestu. Taxík si môžete objednať v ubytovaní alebo na autobusovej stanici. Mne v penzióne vybavili taxík, ktorý bol zdieľaný, takže som išla aj s inými turistami. Keďže som ostávala na noc, zobrala som si číslo na šoféra, aby ma zobral aj na druhý deň, pretože vybavovanie taxíka v Ushguli je oveľa drahšie. Treťou možnosťou je 60 km pešia turistika, ktorá trvá maximálne 4 dni.

UNESCO dedina Ushguli

Po príchode som si chvíľu oddýchla a potom som si išla detailne pozrieť túto malebnú dedinku v Hornom Svaneti blízko ruských hraníc.

V dedine sa nachádza približne 33 kamenných starovekých veží, ktoré sa nazývajú aj Svanské veže a pochádzajú z 9. storočia. Celkovo je v regióne Svaneti až 175 veží. Napriek tomu, že majú stovky rokov, sú veľmi dobre zachované. Pôvodne sa stavali ako obranné veže na stráženie, ale používali sa aj ako viacpodlažné domy. V moderných dobách sa využívajú na poľnohospodárske účely alebo na chov dobytka. Celý región je charakterizovaný práve týmito vežami.

Ushguli leží až vo výške 2200 metrov nad morom na úpätí najvyššieho vrchu Gruzínska, Mount Šchara. Kvôli vysokej nadmorskej výške sa sem oplatí prísť od júna do konca septembra, v zime je prístupová cesta neprejazdná. Dedinka pôsobí starodávne a mala som pocit, že tam zastal čas. Sledovanie bežného života ľudí v drsných životných podmienkach je pre mňa vždy fascinujúce. Vždy rozmýšľam nad tým, aká rozmanitá je naša planéta a kde všade dokážu ľudia žiť, a ako sa vedia prispôsobiť prostrediu.

Dedinka má momentálne okolo 200 žijúcich obyvateľov, zvyšní obyvatelia zostúpili do nížin kvôli ľahším životným podmienkam. Títo ľudia boli tak izolovaní, že dokonca hovoria svojím vlastným jazykom, ktorý nepoznajú ani samotní Gruzínci.

Mne sa tu veľmi páčilo aj to, že tu bolo všade množstvo zvierat a žiadne neboli priviazané. Voľne sa prechádzali po dedine alebo sa pásli na zelených a zakvitnutých lúkach v okolí. V tomto regióne môžete vidieť stále aj veľa koní.

A ďalšia zaujímavosť z toho regiónu je tá, že práve odtiaľto pochádza druh veľmi zdravého fermentovaného mlieka – kefír alebo ešte konkrétnejšie, kaukazský kefír.

Po prehliadke dedinky som sa išla pozrieť aj na okolie. Išla som sa prejsť smerom k ľadovcu. Zhora bol tiež nádherný výhľad na dedinu. Pokračovala som po ceste asi hodinu, a keď sa začalo zmrákať, vrátila som sa späť do dediny.

V penzióne mi spravili chutnú večeru z čerstvých domácich surovín. V tomto regióne kladú veľký dôraz na sacharidy. Historicky bolo najväčšou starosťou ľudí urobiť zásoby výdatného jedla na nadchádzajúcu zimu. Mnohé z tradičných jedál, na ktoré v Ushguli narazíte, vás majú rýchlo a nadlho zasýtiť. Vyrábajú sa tiež zo surovín, ktoré sú dostupné po celý rok. Po večery som okamžite zaspala pri otvorenom okne za zvukov prírody a na čistom vzduchu.

Ubytovanie v Ushguli

Keď som bola v Ushguli pár rokov dozadu, v dedine sa nachádzalo iba zopár penziónov a miesto malo obrovské čaro. Teraz je skoro každý dom premenený na penzión. Celú ponuku ubytovaní si môžete pozrieť tu. Takto sa ale postupne vytráca duch kaukazského života, ktorý je pomaly ruinovaný turizmom. Ak chcete spoznať ešte zbytky tradičného života, s návštevou tohto regiónu dlho neváhajte, pretože sa mení z roka na rok.