Po veľmi nebezpečnej a náročnej 10 hodinovej ceste z Lehu do Nubra miestnym autobusom sme sa konečne dostali do nášho cieľa. Bola to dedina Hundar. Na okraji dediny žije aj stádo dvojhrbých tiav, na ktorých som sa chcela povoziť, odkedy som čítala o tom, že tu žijú.

V dedine Hundar sme si išli nájsť núdzové ubytovanie, aby som si mohla rýchlo ľahnúť a aby mi naplno neprepukla výšková choroba. Hundar je malá dedinka na konci sveta uprostred ničoho. Bol tu neskutočný pokoj. Tu by som dokázala žiť aj mesiac bez všetkého a užívať si len krásu Himalájí okolo mňa. Ľudia sa tu tiež od prvých momentov zdali byť veľmi priateľskí a neskazení dnešnou dobou.

Po pár desiatok metrov sme zbadali nápis „guest house“ na jednom dome. Privítal nás milý pán, miestny obyvateľ dediny. Ukázal nám izbu. Izba vyzerala ako v nejakom skaznene, ale mne ostávalo zle, tak sme tu zostali. Potrebovali sme si ísť kúpiť ešte základné veci a mydlo, s ktorým by si Soňa mohla oprať oblečenie po nepríjemnom zážitku v autobuse.

Spravila som ale rozhodnutie, že do obchodu, ktorý bol kúsok od ubytovania, sa ešte pôjdem prejsť s nimi a popozerám sa po okolí. Ale bolo to zlé rozhodnutie. Cestou späť mi ostalo veľmi zle. Keď sme prišli do penziónu, domáci nám chcel podávať večeru. Skúsila som trochu zjesť, ale nemohla som. Moja výšková choroba sa opäť začala. Išla som si rýchlo ľahnúť.

Ležala som na matraci na zemi, lebo postele boli veľmi tvrdé na to, ako veľmi ma bolela hlava a krk. Bola to veľmi zlá noc. Keďže som minulý rok už prežila výškovú chorobu, aspoň som poznala jej priebeh. Dostala som znova strašnú migrénu, nemohla som hlavu ani pootočiť, tep som cítila až v hlave, nevládala som sa pohnúť, ťažko sa mi dýchalo a chcelo sa mi zvracať.

Domáci navrhol, že ma zoberie do vedľajšej dediny, kde bola vojenská nemocnica, ale nateraz som to ešte odmietla. Našťastie som bola tak vyčerpaná, že sa mi podarilo po pár hodinách zaspať. Nebol to síce normálny spánok, lebo som stále cítila tu strašnú bolesť hlavy, ale aj to mi pomohlo. Ráno mi bolo už lepšie, ale stále som nebola v poriadku. Keď som otvorila oči a uvidela som na zemi lieky od bolesti. Zistila som, že som v noci musela zjesť dve tabletky. Najzaujímavejšie je, že som to robila nevedome, lebo som si to vôbec nepamätala. Za plne vedomého stavu by som to neurobila, pretože štandardné lieky na výškovú chorobu nepomáhajú.

Domáci mi spravil čaj, ktorý som pila v posteli a ležala som ešte asi 3 hodiny. Potom som vyšla na terasu. Otec so Soňou boli zatiaľ pozrieť na tieto domčeky v skalách, ktoré slúžia ako svätine a nachádzajú sa hneď pri dedinke Hundar.

Keď sa vrátili, rozprávali mi o zážitkoch na skalách a v ten moment našu konverzáciu prerušil hlasný spev a hudba smerujúca z ulice. Po pár minútach prešiel okolo nás tradičný sprievod. Mnísi a muži z dediny hrali na hudobných nástrojoch a spievali. V sprievode bol aj náš domáci a veselo nám kýval.

Nejak som sa pozviechala a išla som si za svojím snom – povoziť sa na dvojhrbých himalájskych ťavkách, ktoré sa nachádzajú pri dedine Hundar a žijú na dunách v údolí Nubra. Tak sme ich išli nájsť. Bola som ale ešte veľmi slabá a malátna.

Ťavy dvojhrbé pochádzajú zo stepí strednej Ázie. Ťavy majú dva hrby a boli hlavným spôsobom dopravy na starovekých obchodných cestách, ktoré spájali Indiu so Strednou Áziou.

Ako sme sa blížili k stádu, tešili sme si aj z veľkých pieskových dún, nezvyčajných pre tieto nadmorské výšky.

Prišli sme k stádu. Intuitívne som si jednu ťavu vybrala a išla som s ňou na kratšiu prechádzku. No, kto by to bol povedal, že som len pár hodín od prekonania nepríjemného stavu výškovej choroby?

Počas jazdy som skúmala hrb na ťave. Je to mäkké a dá sa prehadzovať z jednej strany na druhú.

No povedzte, nie sú to krásne zvieratá? A keby len to. Stala sa aj aj jedna zvláštna vec. Odkedy som z ťavy vysadla, začala som sa cítiť ako znovuzrodená. Bolo mi oveľa lepšie. Tlak v hlave úplne ustál a ja som naberala novú energiu.

Dlhoročné skúsenosti potvrdili, že zvieratá, ako napríklad psi, mačky, kone, či dokonca aj delfíny, dokážu ľuďom v určitých situáciách pomôcť a výrazne zlepšiť ich zdravotný stav. Neviem prečo, ale myslím si, že tieto zvieratá, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie, mi pomohli z odznievajúcim zlým stavom spôsobeným s výškovou chorobou. Vlastne, bola to konkrétne táto jedna ťava a ja jej za to ďakujem.

Po tomto zážitku sme prešli na parkovisko, kde boli taxíky, aby sme sa dostali späť do Lehu. Po ceste sme išli navštíviť ešte Diskit monastery s výhľadom na 32 metrovej sochy Buddhu Maitreya v Ladakhu.