Prvý deň po celodennom objavovaní malajského mesta Ipoh, som večer náhodne na mape našla jedno veľmi zaujímavé miesto. Opustená dedina Papan pri Ipohu. Hneď som vedela, že sa sem musím ísť pozrieť. Opustené domy prerastené koreňmi stromov. Sú to presne tie miesta, z ktorých odišli ľudia a príroda si ich znova začala brať späť. Zistila som, že tam dokonca ide autobus z lokálnej stanice Medan Kids. Problém ale bol, že som tam nechcela ísť sama, keďže miesto vyzeralo naozaj veľmi strašidelne. Hneď ma napadli moji noví poľskí kamaráti, s ktorými som sa zoznámila v botanickej záhrade v Penangu. Tieto dni mali byť tiež v Ipohu. Napísala som im a ako som aj očakávala, aj oni boli nadšení týmto miestom. Výborne. Dohodli sme sa, že sa tam pôjdeme spolu pozrieť.

Stretli sme sa na dohodnutom mieste a išli sme na autobusovú stanicu. Autobus išiel načas a asi za 20 minút sme boli na mieste. Šofér nám ešte ukázal, kadiaľ máme ísť. Cesta pešo mala trvať 15 minút, ale nám trvala asi hodinu, pretože sme sa stále pri niečom zaujímavom zastavovali. Najskôr sme videli obrovské stromy, ktoré boli kompletne zarastené parazitickými rastlinami. Vyzerali veľmi zaujímavo.

Potom sme uvideli v kríkoch pri ceste pekného oranžového plaza.

No a prešli sme aj okolo budhistického chrámu, kde práve spaľovali sošky s motívom draka ako symbol konca odchádzajúceho roku draka.

Prišli sme na miesto do mestečka Papan. Papan bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia prosperujúce mesto zamerané na ťažbu cínu, ktoré zohrávalo kľúčovú úlohu v prekvitajúcom malajskom cínovom priemysle. Počas tejto doby bol malajský štát Perak centrom globálnej výroby cínu a priťahoval čínskych, britských a malajských baníkov a obchodníkov.

V meste Ipoh potom vznikali rôzne podniky, domy, kde sa dílovalo ópium, nevestince, chrámy a školy, ktoré slúžili robotníkom a obchodníkom. Takéto miesta som navštívila v rámci prehliadky starého mesta Ipoh.

Na začiatku 20. storočia, kedy bol už Ipoh veľké mesto, začal ťažobný priemysel v tejto oblasti  upadať. Aj mestečko Papan tak stratil svoj význam. Veľa obyvateľov sa odsťahovalo za lepšími príležitosťami a zanechalo za sebou množstvo opustených domov a obchodov. V mestečku Papan teraz žije len zopár obyvateľov.

Dnes sa o mestečku Papan často hovorí ako o meste duchov, kde žije už len niekoľko rodín. Ostávajú tu ale spomienky na malajskú ťažbu cínu prostredníctvom dobre zachovaných ruín z koloniálnej éry.

Prechádzali sme sa po ulici a nakúkali do jednotlivých domov. Prvý dom je niečo ako múzeum, kde sa dali prečítať o tomto mieste nejaké zaujímavosti.

Niektoré domy boli len ruiny, ale niektoré vyzerali ako z katastrofického filmu z budúcnosti. Príroda si ich brala späť. Boli celé prerastené koreňmi stromov, ktoré z nich vyrastali. Pomaly sme prechádzali cez jednotlivé izby a záhrady a užívali sme si atmosféru tohto miesta.

Bola som rada, že som Papan objavila, a aj tomu, že sem nechodí veľa ľudí. Takto sa táto stará dedinka neničí, všetko je ponechané len na prírodu samotnú.

Naspäť sme išli tiež autobusom. Mali sme veľké šťastie, pretože hneď ako sme vyšli na hlavnú cestu, išiel autobus. V autobuse som mala chvíľu paniku, pretože ma na ceste späť poštípala nejaká tropická včela, a začala som mať pocit, že mi opúcha krk. Poliak bol ale záchranár, tak presne vedel, čo treba robiť. Našťastie sa alergická reakcia nepotvrdila a ja som sa bezpečne dostala do Ipohu. Rozlúčili sme sa, pretože tu sa naše cesty rozdeľovali. Poliaci už išli do Kuala Lumpur, a ja som mala pred sebou ešte nejaké dni v Ipohu. Na druhý deň som mala v pláne pozrieť zaujímavé budhistické chrámy pri Ipohu.