Posledný deň v modrom meste Chefchaouen som sa vybrala pre zmenu do zeleného národného parku Talassemtane. V noci som mala v mojom ubytovaní sen, že idem do tohto národného parku, a že som sa ocitla v nebezpečí. Keď som vstala, mala som z toho sna veľmi divný pocit. Tak som aj chvíľku rozmýšľala, či to nevzdám. Nakoniec som sa rozhodla, že idem a že to idem spraviť podľa pôvodného plánu. Do národného parku som sa dostala zdieľaným grand taxíkom. Po ceste sme prechádzali cez takéto pekné hory.

Národný park Talassemtane sa prezýva aj Zelená perla Maroka. Dajú sa tu pozrieť dve veci – vodopády Akchour a Most Bohov. Toto miesto je obľúbené aj pre Maročanov, najmä v letnom období. Ak sa pri rázcestníku odbočí doľava ide sa k vodopádom. Vodopád bol v tomto období roka vyschnutý, takže mojím cieľom bolo odbočiť vpravo a prísť až k zaujímavému prírodnému útvaru, Mostu Bohov alebo Gods bridge. Je to prírodný most nad roklinou vo veľkej výške.

Najskôr som išla popri rieke. Všade boli už tradične naukladané farbené plastové stolíky. Predo mnou bol postarší párik arabských turistov.

V jednom momente odbočovala od hlavnej cesty pri rieke jedna cestička hore. Arabi tam zabočili, tak som ich nejak automaticky nasledovala. Cesta išla veľmi strmo hore. Už tu mi to bolo divné, lebo pohľad na Gods bridge na fotkách bol zdola. Okrem nás som na tejto ceste žiadnych iných ľudí nestretla. Vzhľadom na to, že bol víkend, malo tu byť dosť ľudí. GPS a mapy.cz mi ale ukazovali, že idem po dobrej ceste, ktorá by mala viesť ku Gods bridge.

Zrazu vidím, ako sa Arabi otočili a začali schádzať dole. Priateľskí pán sa mi snažil niečo veľmi zlou angličtinou vysvetliť. Pozrela som sa na jeho polozahalenú ženu a videla som, že lapá po dychu, tak som si myslela, že sa otáčajú, lebo pani nevládze do kopca. Ale pán stále ukazoval na tú cestu a hovoril no no, no people.

Prešli okolo mňa a ja som pokračovala hore. Počula som štekot psíka niekde v kríkoch predo mnou. Pes reagoval na moje pohyby, ale nevidela som ho. Najprv som si pomyslela, že tam asi s niekým je, ale nikde nikoho nebolo.

Zrazu som sa začala báť. Moja intuícia mi začala hovoriť, že niečo nie je v poriadku. Vychudnutý psík pribehol ku mne. Keďže som mala veľmi zlý pocit, tak som sa otočila aj ja a rýchlo som začala schádzala dole. Ale v tom som zbadala na ceste dole dvoch ľudí, ako tiež išli smerom hore.

Boli to turisti a rozprávali po španielsky. Vydýchla som si. Zrazu sa zdalo, že som teda asi na dobrej ceste. Pýtam sa ich, že kam idú. Oni odpovedajú, že k vodopádu. Tak im vysvetľujem, že sú úplne niekde inde. Že na vodopád bolo treba hneď na začiatku odbočiť doľava. A že toto je cesta ku Gods Bridge, ale že ani ja neviem, či som dobre, že to ide veľmi dohora a fotky sú robené zdola.

Tak sme sa dohodli, že poďme teda ďalej podľa GPS a uvidíme. Cesta bola dosť nebezpečná. Obrovská, na miestach až kolmá strmina z ľavej strany. Čo sa párika týka, ona bola španielka a on bol zo Španielska, ale polomarokánec, takže vedel arabsky.

Keď sa pred nami zjavil Gods bridge, videli sme, že je pri ňom postavený malý domček a videli sme aj človeka. Tak sme sa dohodli, že tam pôjdeme a spýtame sa, či sa odtiaľ nedá zísť dole, aj keď to tak nevyzeralo. Stále sa mi totižto nepáčilo, že som sa mala nachádzať v úrovni pod mostom a nie na ňom.

Prišili sme na miesto. Ja som si ale predtým všimla, že nás po tej úzkej nebezpečnej ceste nasleduje nejaká skupinky asi 5 mladých Maročanov. Vtedy som si ale ešte povedala, že fajn, je tu aspoň viac ľudí. Tesne pred domčekom pri moste, kde mladý chlapec predával čaj, nás dobehli. Doslova a do písmena, dobehli.

Polomaročan turista sa im okamžite prihovoril v arabčine. Chlapci sa očividne zľakli, sklopili zraky, niečo mu odpovedali, otočili sa a odišli.

Potom párik niečo riešil po španielsky. Ja som sa chcela spýtať, či sa dá ísť aj dole, ale Španielka sa na mňa len pozrela a hovorí mi, že „Ostaneš teraz iba s nami a nepôjdeš nikde sama“. Vedela som, že sa deje niečo zlé.

Každopádne dole sa z tadiaľ zísť nedalo, čiže toto miesto hore na Moste Bohov bola slepá cesta. No a potom som sa dozvedela, čo sa udialo. Keďže Španiel vedel po arabsky, ale skupina o tom nevedela, tak pri ich dobiehaní k nám započul: „To sú turisti, máme lano, tu ich chytíme, odtiaľto neuniknú.“

On sa im hneď pohotovo prihovoril, a keď zistili, že je jeden z nich, tak sa stiahli a odišli. Boli sme v šoku. Ešte aj mladý chlapec, ktorý predával čaj hovoril, že toto neboli miestni ľudia, a že ich nepozná. Kúpili sme si od neho čaj a snažili sme sa upokojiť po tom, čo sme práve zažili.

Ako si popíjame spoločne pred domčekom čaj, po cestičke vidím prichádzať ďalšiu osobu.

Keďže sa stalo, čo sa stalo a srdce mi ešte stále bilo ako na závode, zoomujem foťák ako sa dá, a vidím, že prichádza nejaký dedo. Tak sme skonštatovali, že to by mali byť v poriadku. No ale nebolo…

Keď dedo prišiel k nám, započul španielčinu, a hovorí dinero, dinero, dinero (peniaze, peniaze, peniaze). Španiel mu po arabsky slušne odpovedá, že mu nedáme žiadne peniaze. No a dedo začal kričať a preklínať nás. Vykrikoval, že: „Nebojím sa polície, nebojím sa Mohameda VI, sotím vás dole z priepasti.“  Mohamed VI je inak ich terajší kráľ, ktorého majú Maročania radi. Teraz už bolo vidieť aj na chlapcovi s čajom, že sa začal báť.

Dedo bol pomätený, agresívny, okolo bola z oboch strán priepasť, nikto okrem nás a chlapca tam nebol a dedo vyzeral byť veľmi smelý. Začali mu obaja niečo v arabčine dohovárať.

Dedo vyšiel hore, kúsok nad domček, a zrazu počujeme nad nami ranu. Hodil po nás veľký kameň, ale trafil sa na strechu, tak sa nikomu nič nestalo. Ja so španielkou a chlapcom sme sa bežali pod strechu domčeka a španiel išiel k nemu a začali sa hádať.

Našťastie dedo po chvíli odišiel, ale kým prešiel po cestičke vedúcej na miesto, trvalo mu to asi 15 minúť. Celú dobu samozrejme ešte neskutočne nadával a otáčal sa stále smerom na nás. Museli sme počkať, kým sa nám úplne stratí z dohľadu.

Španiel povedal, že v Maroku bol už veľa krát, ale že toto je reálne prvý krát, čo sa bojí. Počkali sme, aby sme si boli istí, že dedo zíde úplne dole a potom sme sa konečne vydali aj my na cestu späť z toho strašného a nebezpečného miesta. Keďže sme boli všetci roztrasení, tak o to horšie sa išlo po tej šutolinovej ceste so strminou.

Zišli sme v poriadku dole k rieke. Tam už bolo plno normálnych ľudí a bolo nám ukázané kadiaľ sa ide k tomu výhľadu na Gods Bridge, kde som pôvodne chcela ísť. Stačilo iba nasledovať potok a nikde neodbáčať. Tak som sa rozlúčila so španielmi, tí už potrebovali ísť preč.

Ja som sa dala do reči s párikom so psom, ktorý prechádzal okolo. Ona bola Maročanka a on Francúz, veľmi sympatickí ľudia, a keďže ich zaujímalo, čo sa stalo, tak navrhli, že nech idem radšej s nimi, aj keď tá spodná cesta už bola úplne bezpečná, pretože tu bolo veľa ľudí.

Prechádzali sme okolo malých reštaurácií a jazierok, ktoré sa vytvárajú v toku potoka. Voda tu bola úplne priezračná.

Asi za 10 minút sme prišli k výhľadu. Tomu, ku ktorému som aj pôvodne chcela ísť. Pozrela som sa hore a zbadala som miesto, kde sa všetko to nebezpečie pred nejakou dobou odohrávalo. Aby ste si vedeli predstaviť veľkosť tohto mosta, čiže aj tú strašnú strminu, pri ktorej sme boli v slepej uličke s nebezpečnými ľuďmi, všimnite si na tejto fotke dole malého človeka na porovnanie.

Späť do Chefchaouenu som sa dostala našťastie bezpečne. Všetko som rozpovedala milému majiteľovi hotela. On sa veľmi čudoval a povedal, že som mala strašnú smolu, pretože nikdy nepočul ani o jednom takomto prípade, a mne sa na jednom mieste stali dokonca dve veci.

Bola som strašne rada, že som už v bezpečí. Tento posledný večer sme išli ešte spolu s majiteľom na peknú vyhliadku počas západu slnka. Je to obľúbené miesto pre domácich aj turistov.

Tak som sa tu pomyselne rozlúčila s modrým mestom Chefchaouen a na druhý deň som išla autobusom do hlavného mesta Rabat.