Na druhý deň po celom dni strávenom v Zlatom chráme som išla spolu so španielskymi turistami pozrieť na ďalšiu atrakciu v Amritsare – každodennú ceremóniu pri uzatváraní Indicko – Pakistanskej hranice Wagah.

Pred odjazdom na hranicu bol silný monzúnový dážď. Tak, ako to už v Indii býva zvykom, po takýchto silných dažďoch stojí na uliciach voda, keďže tu nie je vybudovaný dobrý kanalizačný systém. Trvalo asi hodinu, kým voda opadla. V Dillí som si po prílete z Lehu kúpila sandále, ktoré ma do krvi otlačili. Nemala som tú ranu prelepenú, a ako sme sa viezli smerom k hranici, nohu som mala vystrčenú von z rikše. Zrazu sa rikša nahla, pretože sme prešli cez jamu a moja noha s otvorenou ranou skončila v tejto veľmi špinavej vode z ulice, na ktorej je všetko, od odpadu po výkaly. Tento incident mal o pár dní aj svoje nepríjemné dôsledky.

Kým sa človek dostane priamo až h hranici, čaká ho niekoľko kontrol. Kúsok od pakistanských hraníc sme prešli prvou kontrolou. Po ľavej strane sme ešte mohli zazrieť poslednú indickú dedinu. Prišli sme na hraničný priechod. Vodič rikše nám ukázal miesto, kam sme museli všetci prejsť. Bolo to niečo ako šatňa, kde sme si museli nechať všetky veci. So sebou sme si mohli vziať len pas, vodu a foťák.

Potom nás rozdelili na dve skupiny – muži a ženy s deťmi. Postavili sme sa podľa skupín do radov. Okolo nás chodili policajti na koňoch a snažili sa rady zarovnávať.

Prešli sme cez búdky, kde nás dôkladne prehľadali, či nemáme so sebou aj niečo iné, ako spomínané veci.

A na konci nás rozdelili do sektorov. My sme boli v oddelení pre zahraničných turistov. Ja so španielkou sme sa na tribúnu dostali, ako prvé, pretože ženská rada bola menšia. Keď za nami prišli chalani, spoločne sme sa smiali nad celým procesom. Každopádne sme mali najlepšiu tribúnu. Nebolo tam veľa ľudí a mali sme dobrý výhľad na celé dianie aj na indickej aj pakistanskej strane.

Kým sa ľudia usádzali, na každej strane hrala národná hudba krajiny. Indovia a hlavne Indky nosili indické vlajky a behali s nimi. Doslovne sa predbiehali, kto ich bude nosiť. Už teraz sme toto predstavenie prestávali chápať.

Potom začalo na indickej strane niečo, čo vyzeralo ako detská diskotéka na školskom dvore. Ženy zišli dole a začali tancovať. Mala som pocit, že týmto indické ženy ukazujú tým pakistanským, že oni majú dovolené sa zabávať, kým Pakistanci poslušne sedeli na tribúnach, pretože oni majú tento druh zábavy kvôli islámu zakázaný.

A potom sa začalo samotné predstavenie. Bolo to šialené. Tento ceremoniál spočíva v tom, že vojaci pochodujú hore-dole na každej strane, dvíhajú vysoko nohami, vykrikujú pokriky. Ľudia na tribúnach fandia ako na futbalovom zápase. Každý svojej krajine. Z našej strany sa ozýva Hindustan a z opačnej Pakistan. Ľudia stavajú zo sedadiel, dvíhajú ruky, fandia, vykrikujú. Na konci sa nad hraničným priechodom vyvesia vlajky a vojaci si podajú ruky.

Keď prestavenie skončilo, niektorí ľudia z oboch krajín zišli dole a začali bojovo pokrikovať na opačnú stranu. Medzi nimi stáli vojaci, ktorí celú situáciu kontrolovali. Potom sa brány opäť zatvorili. Na tomto šialenom hraničnom prechode môžete vidieť, ako veľmi sú Indovia a Pakistanci hrdí na svoju krajinu.

Hraničný priechod medzi Indiou a Pakistanom zvaný Wagah je naozaj pre zahraničného turistu nepochopiteľný až komický. Najzaujímavejšie je, že sa celá táto ceremónia opakuje každý deň.

Na druhý deň nastal deň povedania si zbohom so Španielmi, s ktorými som strávila celú dobu v Amritsare a vybrala som sa do Rišikešu v dobe festivalu, čo nebol ten najlepší nápad.