India nemá najväčšiu železničnú sieť na svete, hoci sa tomu bežne verí. Je na štvrtom mieste s približne 64 000 km po USA, Rusku a Číne. Túto veľkosť si môžete ale predstaviť tak, že ak by sme koľajnice rozložili a zase spojili na rovníku od jedného bodu k druhému, koľajnice by obišli Zem až jeden a pol krát. Indické železnice sú dôležitým spôsobom dopravy a denne prepravia viac ako 18 miliónov cestujúcich. Je to jeden z najbežnejších spôsobov dopravy aj pre turistov, pretože je lacný, bezpečný a pohodlný. Keďže sme počas cesty vo vlaku strávili desiatky hodín, rozhodla som sa napísať tento článok o tom, ako cestovať vlakom po Indii. Cestovali sme vždy v druhej triede v spacích vlakoch, kde musel mať každý miestenku. V týchto vlakoch sa dalo veľmi dobre zoznamovať s Indmi a viac chápať ich nepochopiteľný spôsob života.

Nikdy sme necestovali na streche vlaku 

Je to nebezpečné! Niektorí turisti to robia kvôli dobrodružstvu, ale neodporúčam to. Tento zvyk je vážnym problémom v Indii, pretože už množstvo ľudí takýmto spôsobom zahynulo alebo boli zranení. Hoci je jazda na streche zakázaná, Indovia stále cestujú na streche bez lístkov v preplnených vlakoch 3 triedy, tzv. dobytčákoch.

 

 Nenastupovali sme do vlaku medzi prvými 

Ak by sme tak robili, riskovali by sme možnosť smrti udusením. Problém je v tom, že keď vlak prichádza, ešte za jazdy sa všetci ľudia z nástupišťa tlačia do vlaku a všetci ľudia z vlaku sa tlačia von na nástupište. Indovia to robia dokonca aj vlakoch, kde sú miestenky. Nikdy sme sa neponáhľali a vždy sme počkali, kým nebol vo dverách nikto a až potom sme naskočili do vlaku.

 

 Pýtali sme sa aspoň 10 ľudí, či je vlak správny

Na indických staniciach si nikdy nemôžete byť ničím istí. Preto sme sa najskôr veľa krát opýtali ľudí na prichádzajúci vlak, a informáciu sme si ešte utvrdzovali vo vlaku. Naša destinácia musela byť vždy potvrdená od viacerých ľudí.

 

Skákali sme z rozbehnutého vlaku správnym spôsobom

A ani to dokonca niekedy nestačilo a bolo treba z vyskočiť z vlaku za jazdy. Správnym spôsobom. V opačnom prípade by sme riskovali pád. Stalo sa nám to cestou do Agry. Poznali sme pravidlo, že vyskakovať z idúceho vlaku sa môže len vtedy, ak sa nepohybuje rýchlejšie, ako je rýchlosť, ktorou môžeme bežať. Zišli sme teda na najnižší schodík čelom vpred v smere pohybu vlaku, potom sme zoskočili jeden po druhom a po kontakte s povrchom zeme sme sa rozbehli. Indovia boli takí milí, že keď videli, že vyskakujeme, bežali na nástupišti popri vlaku a snažili sa nás zachytiť.

 

 Cestovali sme v lôžkovom vlaku

Po Indii sme cestovali zásadne v lôžkovom vlaku, pretože to malo veľa výhod. Páčilo sa mi, že tam nebola klimatizácia, pretože indické vlaky sú známe extrémne silnou klimatizáciou a veľa ľudí po ceste ochorie. Je to logické, pretože rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou môže byť aj 20 stupňov. Lôžkové vlaky sú pohodlné, pretože sme mohli ležať a priestor bol otvorený, takže sme sa nenudili a mohli sme pozorovať všetko, čo sa dialo vo vozni.

 

Rezerváciu sme vždy robili na horné postele

Existuje 5 možností, kde sa dá vybrať miesto vo vlaku lôžkovej triedy. Je tu niečo ako otvorené kupé, kde sú 2 spodné lôžka, 2 stredné lôžka a 2 horné lôžka oproti sebe a oddelenie pri uličke s jedným dolným a jedným horným lôžkom. Neodporúčam výber tohto bočného oddelenia kvôli nedostatku  súkromia. Najlepšie bolo horné sedadlo v kupé. Bolo tam súkromie a najlepšie bolo, že sme si mohli kedykoľvek ľahnúť. Cez deň si ľudia zo stredného lôžka idú sadnúť, takže sa stredné sedadlo sklopí, a všetci sedia na spodnej lavici. Iba ľudia z horného lôžka si môžu kedykoľvek ľahnúť aj cez deň, pretože horné lôžko sa nesklápa.

 

Ponúkali sme jedlo alebo občerstvenie spolucestujúcim

Bol to skvelý spôsob, ako začať konverzáciu so svojimi indickými spolucestovateľmi. Veľmi často ponúkali Indovia rôzne občerstvenie aj nám, takže sme mali skvelú príležitosť na vyskúšanie domácich indických špecialít z rôznych častí krajiny. Spoznávanie ľudí bolo pre mňa vo vlakoch vždy dôležité, pretože keď som sa s niekým rozprávala alebo hrala hry, čas bežal rýchlejšie a nekonečné jazdy vlakom neboli utrpením, ale úžasným zážitkom.

 

 Zabezpečili sme sa množstvom antibakteriálneho gélu

Vždy sme mali so sebou dostatok antibakteriálnych gélov. Aj keď sme si museli v Indii na určitú úroveň špiny zvyknúť, na vlakových záchodoch to bolo veľmi nepríjemné.

 

 Nedávali sme peniaze zmrzačeným deťom

Robili sme tak práve preto, aby sme nepodporovali mafiu, ktorá ich mrzačí. Takéto zmračené deti zvyknú nastupovať do vlaku na vlakovej stanici a vnútri žobrať nejaké peniaze. Keď vidia turistu, sú ešte dotieravejšie. Niekedy to bolo veľmi nepríjemné, najmä keď sa jednalo o dospelých žobrákov s nepríjemnými chorobami, ako napr. lepra.

 

  Ráno sme sa nepozerali z okna

Pretože sme nemali úchylku na sledovanie ľudí, ktorí vykonávali svoju potrebu. Znie to neuveriteľne, ale tento zvyk je v Indii normálny. Ľudia z dedín sa vyprázdňujú väčšinou popri železničných tratiach a nikdy nehľadajú úkryt. Pre nich je to niečo ako spoločenská aktivita, takže môžete vidieť aj skupinky mužov kráčať s nádobami s vodou v rukách. Potrebu vykonávajú spoločne a po nej sa očistia vodou z kýblika.

Napriek všetkému nepríjemnému som cesty vlakom v Indii mala rada. Vždy to bol veľký zážitok. Najdlhšia cesta bola v meškajúcom vlaku z Džajpuru do Váránasi, ktorá trvala 19 hodín. Takáto dlhá cesta do Váránasí ale stála tiež za to, pretože to bolo jedno z najzaujímavejších miest, ktoré som kedy navštívila.