Po výlete k vodopádu Ouzoud som odišla z Marrakéša na dve noci do pohoria Atlas, konkrétne do dedinky Imlil. Dostala som sa sem zdieľaným grand taxíkom. Stanovište týchto taxíkov je pri bráne Bab er Robb. Samozrejme som musela zjedať cenu, čo sa mi podarilo mi na 35 dirhamov. O chvíľu bol taxík plný a mohli sme vyraziť do najvyšších hôr severnej Afriky. Ak si chcete v Maroku radšej požičať auto, môžete tak urobiť cez tento overený prehliadač.

Imlil bol kedysi pre väčšinu Maročanov neznámou dedinou. Dnes je vstupnou bránou k najvyššej hore Maroka a severnej Afriky – Jebel Toubkal s výškou 4160 m n. m. Väčšina turistov sem prichádza práve kvôli výstupu na Toubkal, ale ja som si výstup nechala na inokedy. Imlil ma zaujímal hlavne kvôli berberským horským dedinkám, ktoré sú roztrúsené po svahoch údolia.

Okruh cez vodopády a dedinku Aroumd

Ubytovala som sa vo veľmi peknom hoteli Riad Oussagou v izbe s balkónom, vaňou a krbom. V Imlile nie je veľa ubytovaní, tak s rezerváciou izieb dlho nečakajte. Hneď po príchode som ešte na terase podebatovala s nejakým Maročanom v trekovom oblečení. Volal sa Hassan.

Hneď na to som sa vybrala na klasický okruh cez horný vodopád, dedinu Aroumd a späť cez spodný, extrémne preplnený malý vodopádik. Táto trasa ponúka nádherné výhľady na celé údolie, terasovité políčka a hlinené domy berberských dedín.

V Imlile odporúčam zostať aspoň pár dní. Ak ale nemáte veľa času alebo sa nechcete po Maroku pohybovať sami bez sprievodcu, môžete si zarezervovať tento celodenný zájazd z Marakéša. V cene 22€ je zahrnutý odvoz z hotela, sprievodca, prehliadka miest, jazda na ťave a obed.

Kráčala som hore ulicou a hneď na začiatku som stretla Hassana s jednou indickou turistkou. Ukázal mi kam mám odbočiť, aj keď som presne vedela. Išla som samostatne, ale pred vodopádom som ich dobehla.

Ako to už na cestách chodí, prihovorila som sa Indke a spýtala som sa jej, čo robí zajtra. Keďže nemala nič na pláne, navrhla som, že by sme mohli ísť spolu na nejaký väčší trek. Hassanov pohľad sa v tom momente zmenil na niečo, čo nevyzeralo dobre, a začal na mňa slovne útočiť. Pýtam sa prečo je nahnevaný, a on po mne ziapal, že sa mu miešam do biznisu. Zdvihol telefón a začal niekomu volať. Medzitým sme si s Indkou vymenili číslo a radšej som odišla. Indky mi bolo ľúto, správal sa k nej ako k majetku, o ktorom môže rozhodovať. V Maroku som síce bola ešte len pár dní, ale začala som mať zvláštny pocit, že s Maročanmi to naozaj nebude ľahké.

Pokračovala som teda v ceste a zase som začala obdivovať krásne údolie s berberskými dedinkami na svahoch. Prišla som k hornému vodopádu. Bol tu pokoj, neboli tu takmer žiadni ľudia. Odtiaľto sa otvoril aj krásny výhľad na údolie, ktorým sa vchádza do Imlilu.

Prešla som dedinkou Aroumd, ktorá je jednou z najznámejších dedín v oblasti. Práve tu odbáča trasa smerom na Toubkal, a práve tu sa v roku 2018 stalo nešťastie, ktoré otriaslo celým Marokom.

Dve mladé turistky z Dánska a Švédska boli brutálne zavraždené počas stanovania. Páchatelia si ich vybrali cielene, pretože ako jediné nešli so sprievodcom. Vražda vyvolala v Maroku obrovskú vlnu odporu voči extrémistickým skupinám. Maroko je dnes otvorená, turistická krajina a táto udalosť bola výnimočnou tragédiou. Dnes je oblasť ale opäť bezpečná a plná cestovateľov.

 

Z Aroumdu som schádzala dole cik-cakovou prašnou cestou, kde ma v jednom momente začal predbiehať chalan na koni. Moje prvé myšlienky viedli k Hassanovi, a jeho komplicovi na telefóne. Rozvil sa u mňa paranoidný stav, a už som si samú seba predstavovala niekde v jarku. Našťastie sa len pozdravil a začal schádzať cik-cakmi dole do údolie k vodopádu, kde som mala naplánované ísť aj ja.

Keď som zišla do tohto zeleného údolia, bol tu úplne iný svet. Bolo tu strašne veľa turistov, ktorí sem prišli s rôznymi cestovanými kanceláriami a všetci robia to isté v rovnakom čase. Popri potôčiku sa štandardne nachádzajú predavači suvenírov. Tesne pri vodopáde sa dokonca varí. Všade boli porozkladané tieto krásne farebné plastové stoličky. Nuž darmo, Marokánci vedia, ako sa hovorí, aj z hovna bič upliesť  No a na konci celej tejto parády bola hlavná atrakcia – tento minivodopádik.

 

Berberské dediny a ticho hôr

Na druhý deň som sa išla prejsť spolu s austrálskym dievčaťom, s ktorým som sa zoznámila na terase v ubytovaní. Chceli sme prejsť druhú stranu údolia, na vrch s vysielačmi, odkiaľ mal byť podľa majiteľa hotelíka tiež krásny výhľad na okolie.

Prešli sme mostíkom a malou dedinkou, v ktorej sa zastavil čas. Vystúpali sme až na hrebeň. Dedinačania nás len mlčky pozorovali. Toto miesto bola naozaj autentické, a bolo vidieť, že sem veľa turistov nezablúdi.

Na konci hrebeňa nás čakal nádherný výhľad na celé údolie. Boli sme tam úplne samé, žiadni turisti, len hory, vietor a ticho. Tieto veci na cestovaní milujem asi najviac. Ten pocit slobody a vetra vo vlasoch. Keď sme si toto miesto dostatočne užili, zišli sme späť do Imlilu po úbočí a na hlavnej ulici sme si sadli na tradičný mätový čaj. Sledovali sme miestny život a ako pekne čakali na križovatke dokonca aj kone.

Ako môžete vidieť, Imlil nie je len o Toubkale. Je o aj týchto autentických berberských dedinkách postavených vo svahoch, prašných cestách a o tichu hôr v kontraste s turistickým chaosom pri spodnom vodopáde.

Na ďalší deň som sa po skvelých raňajkách rozlúčila s majiteľmi ubytovania a zdieľaným taxíkom sa vrátila späť do Marrakéša. Odchádzala som unavená, uzimená, ale s pocitom, že som aspoň na chvíľu mohla nahliadnuť do horskej časti Maroka.

Jednu noc som ešte pobudla v Marrakéši a potom som išla pozrieť známy ksar Ait Ben Haddou.