Do Merzougy som autobusom dorazila až večer z nádherných púštnych oáz pri mestečku Tinghir, takže som prvú noc vôbec nevidela okolie. Ubytovala som sa v jednoduchom ubytovaní s milým domácim, Chez Balkacem. V tomto prípade som sa ale rozhodovala podľa toho, ktoré ubytovanie je blízko stanice, keďže som prišla v noci, a nechcela som sa na tomto konci sveta túlať sama.  Vstala som skoro ráno a s prvými lúčmi prišli aj prvé pohľady na Saharské duny. Krása.

Ráno som sa počas raňajok dlho rozprávala s majiteľom. Pán sa narodil uprostred saharských dún v stane do rodiny s 10 súrodencami. Kamarátov uprostred púšte nemali, takže sa hrávali s jednoduchými hračkami sami. Okrem toho si vyrábali rôzne hudobné nástroje a učili sa na nich hrať. Neskôr sa presťahovali na miesto ďalej od dún. Uprostred ničoho si postavili piesočný dom. Postupne sa k nim začali pridávať aj iné rodiny a stavať tu domy. A takto vznikla dedinka Merzouga.

Poobede som mala zarezervovaný výlet Sahary, ale celé doobedie som mala voľné, tak ma majiteľ po raňajkách nasadil na džíp spolu s troma ďalšími Maročanmi, tiež turistami, aby som si išla pozrieť okolie, keďže videl, že sa zaujímam o lokálny život.

Nakoniec sa z toho vykľula celkom zaujímavá vec. Najprv sme prechádzali okolo dún Erg Chebbi. Toto obrovské more piesku je jedným z najslávnejších ergov (piesočných morí) v Maroku – duny tu dosahujú výšku až približne 150 metrov a tiahnu sa desiatky kilometrov po hranici s Alžírskom.

Prišli sme na miesto, kde sa kedysi ťažili minerály. Francúzska vláda sa zamerala na ťažbu nerastného bohatstva Maroka a táto baňa v M’ifis bola len jednou z niekoľkých významných baní počas éry francúzskeho protektorátu. V súčasnosti je však dedina M’ifis takmer opustená.

7. apríla 1956 sa totižto Francúzsko oficiálne vzdalo svojho protektorátu v Maroku a odvtedy už bane neboli proaktívne spravované. Francúzska správa opustila aj M’ifis a zobrala si so sebou nielen armádu, ale aj stroje. Zvyšky baní ostali a istý čas ich udržiavali miestni berberskí robotníci v prevádzke. Baníci pokračovali bez techniky. Jamy však boli príliš hlboké na to, aby ich robotníci ťažili ručne s primitívnymi nástrojmi, čo ich životy vystavovalo ďalšiemu nebezpečenstvu. V baniach zomieralo veľmi veľa ľudí, a tak sa hneď pri nich postavil aj cintorín.

Tieto bane predtým poskytovali 100% príjmu pre miestnych obyvateľov, no po ich zrušení ľudia nemali inú možnosť, iba sa presťahovať do neďalekej Merzougy.

Bane sa nachádzali na čiernej púšti vedľa dún a kúsok od Alžírskych hraníc.

No a potom nás šofér priviezol na miesto, ktoré som veľmi chcela vidieť. Je to planina, na ktorej sú už 4 roky nasťahovaní púštni nomádi. Nomádi sa rozložili na rozľahlom území pri dunách.

Každá rodina má postavených niekoľko stanov vedľa seba, ale medzi jednotlivými rodinami je dostatok súkromia. Ťažko sa to predstavuje, ale planina bola plná týchto rodín roztrúsených pokiaľ človek nedovidel.

Niektoré stany boli vyrobené z normálnych látok, ale niektoré boli iba pozliepané z rôznych kusov a uchytené o  palice. Nikdy som nič podobné v živote nevidela.

Veľkým problémom týchto ľudí je vzdelanie, keďže deti nechodia pravidelne do školy.

Títo púštni nomádi nemajú ťavy, ako by si človek mohol myslieť, ale chovajú zvieratá, ako kozy, sliepky a pod.

V najbližších rokoch si jedného pekného dňa pobalia veci a presunú sa na iné miesto. Pre nomádov neplatia hranice. Raz sú na strane Maroka, inokedy na strane Alžírska.

Jedna rodina nás aj pozvala na čaj, tak som si mohla ich obydlie pozrieť aj znútra. Toto bol pre mňa obrovský zážitok najmä preto, že som vôbec o takomto niečo pred cestou do Merzougy nevedela. Až vďaka rozhovoru s domácim som sa dozvedela, že sú tu, a že ich môžem dokonca vidieť.

Nadšení sme sa vrátili späť do ubytovania a poobede mi začínal dlhoočakávaný 2 dňový výlet do púšte.