McLeod Gandž a Dharmšála, návšteva sídla Dalajlámu v Indii
Počas prvých pár dní strávených v Naí Dillí sme prekonali kultúrny šok. Kúpili sme si lístky na autobus do McLeod Gandž – sídla dalajlámu v Indii. Tešili sme sa, že sa posunieme hlbšie do hôr, a trochu si oddýchneme od všetkého toho smogu a horúčav v Naí Dillí.
Cesta do Dharmšály začala asi dvojhodinovým čakaním na tmavom okraji Dillí na naše meškajúce turistické autobusy. Nikto si nebol istý, či autobusy naozaj prídu. Autobusy ale nakoniec dorazili a my sme si mohli vyskúšať prvú typickú indickú bláznivú jazdu. Vodiči autobusov išli veľmi rýchlo, bez ohľadu na zákruty. Samozrejme nechýbala ani jazda v protismere, ani obchádzanie stáda tiav s reflexnými vestami na diaľnici. Tento moment bol veľmi rýchli, preto ho nemám zaznamenaný.
Vodiči vpredu fajčili jednu cigaretu za druhou, pretože sedeli v uzavretom priestore. Išli sme sa pozrieť do kokpitu, pretože si chcel kamarát zapáliť s nimi. Milo nás privítali, usadili nás k nim, a takto sme celú cestu sedeli vpredu až do samotného Mc Leod Gandž. Až potom sme reálne videli, čo šialená jazda v Indii skutočne znamená.
Do Dharmšály sme dorazili skoro ráno. Po ceste sme sa spriatelili s jedným Američanom, ktorý nám poradil dobrý penzión s krásnym výhľadom. Ubytovali sme sa, sadli sme si na obrovskú terasu a užívali si pohľad na zasnežené Himaláje, ktoré som videla prvýkrát v živote. McLeod Ganj je nádherné miesto – dýchate čerstvý vzduch, sledujete hory, orly lietajú nad údolím, a to všetko za zvukov budhistických mantier, ktoré sa z diaľky ozývajú.
Na druhý deň ma skoro ráno zobudilo búchanie na strechu. Najprv som si myslela, že sú to ľudia na vrchnom poschodí, ale keď som vyšla von, zistila som, že nad nami nikto nebýva. Vinníkmi boli opice. Bolo to moje prvé stretnutie s týmito zábavnými tvormi a tešila som sa z nich ako malé dieťa. Dlho som ich sledovala, ako skáču, hrajú sa, alebo sa zakrádajú, aby niečo ukradli.
Po raňajkách sme sa išli pozrieť do sídla dalajlámu. Dalajláma utiekol z Číny v roku 1959 s 80 000 Tibeťanmi a prijal azyl v McLeod Gandž, ktorý je odvtedy jeho domovom v exile. McLeod Gandž je tiež známy ako Malá Lhasa kvôli veľkej populácii Tibeťanov.
Na tomto mieste som prvýkrát uvidela aj budhistických mníchov, ale aj budhistické valce, ktoré sa používajú na hromadenie múdrosti a dobrej karmy, a na očistenie od zla. Videla som aj budhistické vlajky a počula modlitby. Ľudia boli veľmi priateľskí. Všetci sa usmievali a vyžaroval z nich pokoj. Od malička som mala rada budhizmus a všetko s ním spojené, takže vidieť toto všetko na vlastné oči bol pre mňa veľký zážitok.
Jeden deň sme sa vybrali na prechádzku k jazeru Dal. Prechádzali sme okolo autobusovej stanice a všimli sme si ženy, ktoré vykonávajú mužské práce. Najprv sa mi to nepáčilo, ale neskôr som si na to zvykla. V Indii chudobné ženy z nižších kást musia naozaj veľmi tvrdo pracovať, aby prežili. Počas tejto prechádzky sú aj pekné výhľady na hory v okolí McLeod Ganju, ale bohužiaľ sme okolo cestičky videli aj veľa odpadkov. Keď sme dorazili, boli sme prekvapení, pretože jazero bolo úplne suché. Tak sme sa poprechádzali aspoň po okolí. Keď ste v Indii, počas prvých dní naozaj obdivujete všetko okolo seba, pretože všetko je úplne iné ako v našej kultúre.
V McLeod Gandž sme zostali ešte niekoľko dní. Oddýchli sme si, spoznali sme toto milé mestečko a našli sme si priateľov. Chodili sme do rezidencie dalajlámu a jedli sme veľa momos (tradičné tibetské jedlá). Obzvlášť som si tu užívala pocit, že si plním svoj sen. Tu v Daramšale/McLeod Gandž sa určite nebudete nudiť. Môžete ísť na ayuverdskú masáž, prihlásiť sa na kurz budhizmu, cvičiť jogu alebo sa zúčastniť na spoločných meditáciách. Veľa turistov tu zostáva aj niekoľko mesiacov a ja sa im nečudujem. Naša cesta ale viedla ďalej do Himalájí do mestečka Manali.