Odkedy som bola malá, veľmi som túžila navštíviť Indiu. Často som dokonca mávala sny o Indii a vždy ma táto krajina niečím fascinovala. Nikdy som ale celkom nevedela, prečo som mala takú silnú túžbu ju uvidieť. Keď som bola dieťa, myslela som si, že India bude pre mňa navždy len ďaleká exotická krajina, do ktorej sa nikdy nedostanem.

Ako to všetko začalo…

Všetko sa ale zmenilo jedno leto, kedy som so skupinou kamarátov išla na úžasný výlet do rumunských hôr. V divočine sme boli dlhých 7 dní. Po tejto viacdňovej túre sme sa dostali na jednu akciu hlboko v rumunských horách, kde bol pozvaný kamarát zo skupiny, ktorý tam robil DJa. A na tejto akcii som stretla dvoch Slovákov, ktorí mi vraveli o tom, že pravidelne chodia do Indie. Hovorili, že stačí mať len kúpenú letenku, vybavené víza a všetko už potom ide samo.

Keď som sa z rumunských hôr vrátila domov, moja rodina neverila, že ma vidí živú a zdravú, pretože si mysleli, že 7-dňový pobyt v rumunských horách so 17 kg batohom sa nedá prežiť. Ale ich spokojnosť som pokazila v momente, keď som vyhlásila, že budúci rok cez leto idem do Indie.

Plánovanie výletu do Indie

Počas roka som sa plánovaním mojej cesty naozaj naplno venovala. Strávila som veľa času čítaním blogov a študovaním cestovateľských rád. Chcela som prísť do Indie pripravená, pretože Indovia sú odborníci v podvodoch na turistoch. Najväčším problémom pre mňa bolo presvedčiť ľudí okolo mňa, že to myslím naozaj vážne. Slováci celkovo veľmi málo cestujú do krajín ako je India. Ak aj niekam idú, radšej si zaplatia zájazd, aby mali pocit bezpečia. Takže keď som ľuďom rozprávala o tom, ako sa chystám ísť do ďalekej Indie na 6 týždňov, boli z toho prekvapení a väčšina z nich neverila. Ak aj verili, že sa tam dostanem, neverili tomu, že to prežijem.

Všetko sa zmenilo, keď som už mala letenku. Hlavne sa s tým musela vyrovnať moja rodina, ktorá stále dúfala, že to nemyslím vážne. Potom nasledovalo vybavenie víz, kúpenie vecí, ktoré mi chýbali a čakanie na deň odletu do svojej krajiny snov.

Prvé momenty v Indii

Let do Indie bol bez problémov. Na letisku v Novom Dillí už bolo poznať, že človek nie je v Európe. Keď som vystúpila z lietadla a prvý krát som sa nadýchla vzduchu indického subkontinentu, nemohla som tomu uveriť.

Prvým šokom bola horúčava. Boli asi 4 hodiny ráno a teplomer ukazoval 39°C. V tomto momente som si pomyslela, že takúto horúčavu počas nasledujúcich 6 týždňov nevydržím. S dvoma kamarátmi sme si hneď kúpili vodu a išli sme vyriešiť náročnú vec – taxík na Paharganj. Cenu som zjednávala asi pol hodinu. Vodič súhlasil a išli sme. Hlbšie do Indie.

Kým sme stáli v zápchach na diaľnici, videli sme chudobné a zmračené deti, ktoré žobrali peniaze. Videli sme vychudnutých ľudí, ktorí spali pod mostom. Okolo nich sa prechádzali ľudia, ktorý kŕmili kravy a chudobných chorých ľudí si nevšímali. Všade bolo množstvo odpadu a bol počuť ohlušujúci zvuk trúb. Prvé momenty boli veľmi intenzívne. Neodhodlala som sa ani vytiahnuť fotoaparát. Vodič nás samozrejme odviezol do opustených uličiek v Dillí, kde za ním prišli ďalší dohodnutí Indovia, a všetci sa tvárili, že nevedia, kde je štvrť Paharganj, kde býva väčšina cestovateľov. Musela som na nich teda zvýšiť hlas a uistiť ich, že tieto triky poznám, a aby nás láskavo okamžite odviezli tam, kde chceme ísť. Na Indov niekedy treba byť tvrdý. Po týchto úvodných peripetiách sme prišli na Paharganj – hlavná turistická časť Nového Dillí plná hotelov, reštaurácií a obchodov.

Moje prvé dojmy na Paharganji

Na Paharganji sme si našli hotel. Odložili sme batohy a išli sme von. Všade bolo strašne veľa ľudí. Na zemi, na balkónoch, na strechách. Medzi ľuďmi sa pomaličky prechádzali kravy, ktoré vyzerali, ako by si uvedomovali ich postavenie v hinduistickom svete. Pohľady Indov boli veľmi prenikavé. Ženy mali krásne farebné sárí. Všade okolo mňa bola zvláštna oranžová farba. Keď som sa pozrela na nebo, nevidela som slnko, pretože hrubá vrstva smogu pokrýva celé Nové Dillí. V ovzduší sa miešali rozličné vône a pachy. Pouličný predavači nás lákali, aby sme si kúpili ich občerstvenie. Bol to jeden obrovský chaos, ktorý sa mi ale od začiatku páčil. Teplota stúpla na 42°C, bola som unavená a na koži som mala jemnú vrstvu prachu.  Ale bola som extrémne šťastná. Podarilo sa mi to! Som v Indii.

O Indii môžete veľa čítať, počúvať o nej veľa príbehov alebo pozerať veľa dokumentov. Ale Indiu treba naozaj osobne vidieť, počuť a cítiť, aby ste pochopili, prečo sa jej hovorí INCREDIBLE.